Dudliho zápisky Patagonia 98 · Sikkim 99 · Peru 2000 · Karibik 2002 · Barma 2002 · Irán 2003

Easy rider

Neďaleko nás bola otvorená čajovňa, kde posedávalo zopár šoférov diaľkových kamiónov. Zašli sme tam s našim vodičom a s automapou, aby sme si vysvetlili, kde sme a kam smerujeme. Vodič si dal teplý čaj a pochopil, že nás doviezol inde ako sme chceli. Zároveň pochopil, kam chceme ísť a po dojednaní ďalšej sumy za odvoz akceptoval, že nás dovezie až do dediny Reyneh. Podľa mapy som to odhadoval na takých 30 km, ale neboli to príliš hlavné cesty. Nachádzali sme sa na úpätí najvyššieho iránskeho pohoria Alborz, takže sme mohli očakávať ich horský charakter.

Po doplnení čaju do vodičovej termosky sme sa pohli ďalej v nádeji, že ideme konečne do Reyneh. Vodič sa v mestečku Damavand viditeľne nevyznal. Križoval hore-dole ulicami a snažil sa nájsť správnu výpadovku. V závere noci boli všetky ulice ľudoprázdne a nebolo sa koho spýtať. V tom zbadal nejakého domáceho, zastavil, chvíľu sa radili, potom otočil volant a vracal sa kus cesty naspäť. Keď to už vyzeralo, že sme na ceste mimo mesta a posúvame sa dopredu, prišli sme na opustené stavenisko pod strmým kopcom, kde cesta končila. Začali sme sa znepokojovať, či vodič vie, kde sme. Všetky smerovky pri ceste boli písané po perzsky a tak sme ho nevedeli vôbec skontrolovať. Blúdili sme hodnú chvíľu pod strmým kopcom po poľných cestách, občas sme vbehli niekam do dvora a dúfali sme, že snáď niekde vyjdeme. Aj na vodičovi sa zračila únava a nervozita z neznámej cesty.

Zúfalstvo vodiča pri nekonečnom blúdení po vedľajších cestách podhorskou krajinou sa stupňovalo. Nikto z nás nespal, všetci sme boli v strehu ale nevedeli sme mu pomôcť. Okrem únavy sa hlásila aj zima. Kúrenie v aute nebolo príliš funkčné, vonkajšia teplota bola okolo nuly a vodič mal na sebe len tenkú bielu košelu. Pri šoférovaní doslova žongloval s termoskou a vrchnákom, do ktorého si počas jazdy nalieval vrelý čaj. Iránsku pohostinnosť ale nezaprel a čaj z termosky ponúkol aj nám.

Po hodine jazdy sa zdalo, že sme vyšli konečne na nejakú hlavnú cestu. Avšak naše vydýchnutie trvalo iba chvíľu, kým vodič nepridal plyn a nezačal ostro rezať horské zákruty, akoby chcel dobehnúť celú našu zablúdenú stratu. Napriek tomu, že bola stále tma, vodič nepovažoval za potrebné mať zapnuté svetlá. Uháňali sme iránskou tmavou krajinou neosvetlení veľkou rýchlosťou. Ak išlo oproti nejaké auto, tak vodič iba zablikal svetlom, ako na gesto pozdravenia. Keď sa priblížil k nejakému autu, ktoré išlo pomalšie pred nami, temer sa dotkol jeho zadnej časti. Pojem bezpečná vzdialenosť je v Iráne veľmi neznámy. Keď sa rozhodol, že ho predbehne, tak náhle strhol volant do protismeru a do neprehľadnej nočnej tmy začal veľmi pomaly zrýchlovať. Trvalo večnosť kým sme predbiehací manéver ukončili. Raz sme sa takto pri predbiehaní ocitli zoči-voči protiidúcemu autobusu. Náš vodič iba zablikal svetlami, pridal plyn a v poslednej chvíli sa stihol zaradiť do svojho pruhu. Uff, bolo to o chlp. Vrcholom jeho šoférskej ekvilibristiky bolo, keď v plnej rýchlosti vošiel neosvetlený do úplne tmavého a kľukatého tunela. Až keď sme temer narazili do bočného múru, tak zapol svetlá.

Okolo nás sa začínalo brieždiť. Všetci sme boli veľmi vyčerpaní ale nikto z nás nespal. Modlili sme sa, aby nespal ani vodič. Rútili sme sa horskou magistrálou v strmom údolí. Občasné dvojjazyčné cedule pri ceste s nápisom Reduce speed! (= spomaľ!) nášho vodiča motivovali, aby pridal plyn až na podlahu. Akoby tam tie ich haky-baky písali presný opak.

S pribúdajúcim svetlom sa nám podarilo kde-tu zazrieť aj osvetlené vrcholce okolitých kopcov. To nám vlialo do tela novú nádej a energiu. Nakoniec vodič našiel odbočku k dedine Reyneh a náš teheránsky taxík začal prudko stúpať do horského svahu. O pol šiestej ráno sme prišli do dediny Reyneh vo výške 2200 metrov nad morom.


« späť · úvod · ďalej »