Druhý postupový tábor - 3200m

Horská dedina Reyneh v pohorí Alborz je klasickým východiskovým miestom k Damavandu a domáci ju označujú ako prvý postupový tábor na ceste k vrcholu Damavand. Doobedňajší spánok v dome u Ahmada bol pre nás po strastiplnej ceste naozaj zaslúžený.

Na poludnie sme precitli do slnečného dňa. Ahmad prestrel stôl na verande svojho domu a zavolal nás k pripravenému jedlu. Vonku bolo príjemne a teplo, z verandy bol výhľad na okolité kopce a my sme zasadli spolu s Ahmadom k našemu prvému obedu na iránskej pôde. Okrem klasického iránskeho chleba v tvare tenkej kruhovej placky a džbánu s pitnou vodou, bola na stole ryža, kebab a šalát z čerstvej zeleniny. Nebolo nás treba veľa núkať, schuti sme sa pustili do jedla až sa nám za ušami zahýbalo. Úprimným vyjadrením našej vďaky Ahmadovi boli nielen slová ale aj prázdny stôl. Po krátkej sieste prišiel do domu Ahmadov brat Hasan, ktorý v dedine zabezpečoval prepravu jeepom do druhého tábora. Rýchlo prebaľujeme veci potrebné na výstup a nakladáme ruksaky na zadnú korbu auta. Pôvodne sme chceli brať hore aj stan ale Ahmad nám poradil, že je to zbytočné. Stan je potrebný počas letných mesiacov, keď je hlavná sezóna a hore ide veľa ľudí. Teraz začiatkom októbra nie je na kopci skoro nikto a tak nie je problém prespať v murovaných stavbách, ktoré sú postavené v postupových táboroch a slúžia pre turistov a horolezcov na ceste k vrcholu.

Okolo druhej popoludní Hasan štartuje jeep a my pohodlne pokračujeme do druhého postupového tábora. Za dedinou sa napájame na podhorskú asfaltku, z ktorej po pár kilometroch odbočíme na horskú cestu s nespevneným povrchom. Cestou stretávame somárikov na paši, pastierov ovciec, strážnych psov a kocháme sa panorámou na približujúci sa vrchol. Krajina okolo nás je pomerne suchá a vyprahnutá ale zvieratá si vedia aj tu na úpätí sopečného vulkánu nájsť pre seba zvyšky rastlinnej potravy. Po vyše hodine cesty spozorujeme dve murované stavby. Hasan pokynom tváre naznačuje, že už sme na mieste.

Druhý postupový tábor Gusfand Sara, čo v preklade znamená ovčí salaš, leží vo výške 3200 metrov. V čase keď vrcholí sezóna je tu toľko turistov a horolezcov, že k prenocovaniu slúži aj budova malej mešity v tábore. My sme tu už po hlavnej sezóne a tak v tábore nocujeme v prízemnej budove vedľa mešity celkom sami. Budova pôsobí dojmom staveniska. Dvere nepriliehajú, okná netesnia a vnútri je neporiadok. Ale na bezúplatné prenocovanie na karimatkách a v spacákoch v tejto výške je to pre nás hotel snov. Na stene nášho domčeka je veľká maľba s vyobrazením Damavandu popísaná perzskými znakmi. Vraj to tu zanechala iránska mládež pri nejakom výročnom pokuse o výstup a na vrchol.

Pri obhliadke tábora som nazrel cez okno aj do interiéru zamknutej mešity. Vnútri bola pestrá girlandová výzdoba a na podlahe rozložené koberce. Zdá sa, že nocľah v mešite má oproti tomu nášmu o hviezdičku viac. Podvečer absolvujeme nenáročnú aklimatizačnú prechádzku asi 200 výškových metrov nad náš tábor. Je nádherné jasné počasie, hora sa sfarbuje do tmavočervena lúčami zapadajúceho slnka a my sa nevieme vynadívať na jej bielo-červeno-hnedé odtiene.

Po súmraku sa začína ochladzovať a povieva svieži vetrík. Treba rýchlo variť teplý čaj a k tomu niečo pod zub. Vôňa jedla prilákala z okolia ďalších hladných návštevníkov. Spoločnosť nám prišla robiť myš a zatúlaný pastiersky pes. Po večeri vládne pohoda. Sme radi, že po dvoch nociach strávených dopravnými presunmi máme pred sebou perspektívu normálneho spánku. Pes to pochopil, dal si povedať a po pár verbálnych upozorneniach umocnených hodenými kameňmi sa definitívne odobral domov. Hladnú myš, ktorá sa tvárila, že my sme návšteva a ona je tu doma, sme museli kvôli ochrane nášho spánku zlikvidovať úplne. Ja viem, ľudia sú niekedy hyeny, ale teraz si už môžeme zapriať: "Pokojnú, dobrú noc!"