Tretí postupový tábor - 4150m

Ďalší deň nás čakal výstup do tretieho tábora. Sme zrelaxovaní a oddýchnutí a tak za necelé 4 hodiny prichádzame po suchom chodníku ponad sopečnú morénu do trojky vo výške 4.150 metrov. Tempo výstupu bolo pozvoľné a plynulé a tak nadmorská výška nám zatiaľ nespôsobovala veľké ťažkosti. Na moje prekvapenie tretí tábor nebol opustený ale srdečne nás v ňom privítal jeho samozvaný strážca Réza. Réza je domorodý horal, ktorý väčšinu roka prežije tu, v treťom tábore a robí spoločnosť ľuďom, ktorí sa pokúšajú vystúpiť na vrchol Damavandu. Bol k nám veľmi milý a extrovertne zhovorčivý i keď cudzí jazyk nebol jeho silnou stránkou. Pri komunikácii s turistami využíval zmes slov rôznych európskych jazykov a popritom veľmi živo gestikuloval. Vo svojom celožltom šušťákovom overale pôsobil trochu mimozemsky a v treťom tábore bol neprehliadnuteľnou postavičkou. Čokoľvek sme robili bol tesne pri nás, pozoroval každý náš pohyb a snažil sa nám so všetkým pomôcť a poradiť nám. Pochopil som, že ak chce prežiť v tábore mesiac a pol v kuse, je odkázaný aj na drobné jedlo a pitie od prechádzajúcich turistov.

Snažil som sa s Rézom natočiť nejaký rozhovor ale pred kamerou mal viditeľnú trému. Keď som si v domčeku pripravoval veci na spanie, Réza prišiel ku mne, niečo nezrozumiteľné bľabotal a ťahal ma von za rukáv. Tam ma priviedol k mojim veciam, ktoré som si po výstupe sušil na dennom slnku a upozornil ma na to, že slnko zmenilo svoju polohu a moje veci už sú v tieni. Bol to od neho skvelý ťah, lebo keby na veci padla večer rosa, ostali by mokré až do rána.

Problémom číslo jedna na kopci bola voda. Bolo sucho, dlho nesnežilo a tak sme boli odkázaní len na pár malých fliačikov snehu nad táborom, ktoré bolo treba dlho a pracne roztápať. Ale voda bola dôležitá a vedeli sme, že bez nej sa hore nedostaneme. Usúdil som, že nepotrebujem aklimatizačnú túru, nechal som Martina s Peťom a Paľom nech sa prejdú pár metrov nad táborom a ja som ostal pri variči roztápať sneh na drahocennú tekutinu. Prevarenie vody mi trvalo večnosť. Medzitým sa chalani vrátili a my sme debatovali so všadeprítomným Rézom o najvhodnejšej vrcholovej taktike. Vrchol je od tretieho tábora vzdialený ešte 1500 výškových metrov a tak s nástupom na vrchol treba začať ešte za tmy. Cesta na vrchol sopky nebola vôbec jednoznačná a tak sme sa snažili zistiť od Rézu všetky informácie, ktoré by nám pomohli s orientáciou pri výstupe a zostupe.

Už temer za tmy vystúpil do trojky osamelý Iránec žijúci v Amerike. Vsadil na rýchlu vrcholovú taktiku a nemal so sebou ani poriadny varič. Ked zistil, že vodu treba roztápať zo snehu, požiadal Martina, aby si mohol požičať varič od nás. Ukázalo sa, že varič bol najnevyhnutnejšou vecou, ktorú sme hore vyniesli. Pripravujeme si ruksaky a všetok materiál na zajtrajší výstup. Pijeme tekutiny a snažíme sa do seba natlačiť čo najviac jedla. Postupne sa ukladáme do spacákov na poschodové drevené bidlá v domčeku. Aj tu v trojke sú myši. Vrecúška s jedlom vešiame na vodorovné tyče nad spacámi, aby sa k nim tie beštie mikimauzovské nedostali. V noci je vonku nádherne jasno ale zároveň aj riadne chladno. Mrzne. My, vnútri, v teple našich spacákov, premýšľame o zajtrajšku a snažíme sa zaspať.