Útok na vrchol

Pravidelné odfukovanie nocľažníkov v treťom tábore prerušilo zapípanie budíka. Sú dve a polhodiny po polnoci. Zapínam čelovku a rekapitulujem si úkony, ktoré je treba vykonať. Treba najmä variť vodu na čaj. Zapíname náš výkonný varič a čakáme kým sa v kalnej tekutine objaví aspoň náznak bublinky. Popritom sa obliekame a niekoľký krát kontrolujeme obsahy ruksakov. Diskutujeme o tom, čo je nevyhnuté brať hore a čo je zbytočná nadstavba. Človek si zväčša so sebou zoberie viac vecí ako treba, lebo čo ak sa cestou prihodí niečo nepredvídané a "príde na psa mráz". Radšej nech je v ruksaku o kilo viac, ako ísť hore bez nejakej rezervy.

Nakoniec sme už všetci nachystaní, len ten čaj nie a nie zovrieť. Namiesto vriacej vody sme sa dočkali Martinovho suchého konštatovania: "Došlo nám palivo." Intenzita horáku na variči ide do stratena a my narychlo hádžeme do neprevarenej ale dostatočne teplej vody vrecúška s čajom a chuť ešte pritvrdzujeme práškovým džúsom. Po miernom vyluhovaní čaju si nalievame vlažný čajový džús do termosiek. Máme na hlavu 1,3 litra tekutín. Na celodenný vysokohorský výstup je to dosť málo. Čo bude potom, keď zostúpime naspäť do trojky, s tým sa radšej vôbec nezaťažujem.

Po štvrtej hodine ráno vyrážame z tretieho tábora do tmy, za svitu našich čelových svetiel. Kúsok nad táborom pri skalách zatočíme podľa Rézových inštrukcií mierne doprava smerom ku skalnej moréne. Chceme sa dostať na jej hrebeň, na ktorom by mal byť výraznejší chodník. Šlapem ako posledný a snažím sa dostať do optimálneho tempa. Postupne sa mi zdá, že moje tempo by mohlo byť aj rýchlejšie a skupina predomnou ma brzdí, ale trpezlivo zotrvávam na konci. Tempo nie je dobre prepáliť hneď na začiatku, výstup pred nami je dlhý a sily treba rozložiť na celý deň.

Za pochodu pozorujeme východ slnka nad pohorím Alborz a po dvoch hodinách šlapania si dávame spoločnú veľkú prestávku na doplnenie tekutín a drobnú sladkosť. Chcem byť pánom svojho tempa a tak po prestávke idem do čela peletónu. Najdôležitejšie je zladiť rytmus krokov s intervalmi nádychov a výdychov. Výšku cítiť čoraz viac. Chodník stúpa hore po suťových serpentínkach a obchádza väčšie skalné útvary na sopečnej moréne. Magicky ma priťahuje skalná bradavica na hrebeni nado mnou. To je náš smer na vrchol, ktorý nám odporučil Réza. Dosiahnuť ho za 4 hodiny je dobrý výkon, odtiaľ to vraj na vrchol Damavandu trvá už len hodinu a pol.

Šlapem tri hodiny od tábora, skalná bradavica sa pomaly približuje. Vystupujem ako prvý a opájam sa pocitom, že vrchol je na dosah. Po nejakom čase si robím individuálnu oddychovú prestávku, vyberám kameru a filmujem okolie. Pri filmovaní dychčím do kamery aj keď nerobím temer žiadne pohyby. Svoju výšku odhadujem niekde nad hranicou 5000 metrov. Dnes to musí vyjsť, je ideálne počasie a vodou šetrím ako sa dá. Pozorne zbalím všetky veci do ruksaku a pokračujem sám ďalej. Naši zaostávajú čoraz viac, ani nevidím, kde presne sú.

Skalná bradavica je stále predo mnou akoby sa ani nepribližovala, čas ubieha, moje tempo sa spomaľuje. Pri stúpaní dychčím a som nútený čím ďalej tým viac oddychovať. Moje odhady boli príliš optimistické, šlapem už 5 hodín a stále nie som na úrovni bradavice. Pod sebou som zazrel Martina ako šlape tiež sám. Zdá sa mi, že vzdialenosť medzi nami sa skracuje. "Zaber!" - povzbudzujem sa v duchu, ale po pár krokoch väčšieho snaženia musím opätovne pauzovať. Cítim, že táto výška vyžaduje určitú aklimatizáciu a nie je jednoduché ísť len tak "in medias res" hneď na vrchol hory. Nevzdávam sa. Martin sa stále približuje a keď konečne dosahujem úroveň skalnej bradavice, predbieha ma a ujíma sa znova vedenia vrcholového útoku.

Za bradavicou by sa mal sklon stúpania zmierniť ale vôbec to nepociťujem. Moje tempo upadlo do veľkého "defaultu" a ja sa vlečiem už iba z nohy na nohu, veľmi pomaly. Viac stojím ako idem hore, ale moje myšlienky a vôľa ma ženú predsa len ďalej. Ani na okamih som nezapochyboval, že vrchol bude náš. Len keby to tak dlho netrvalo.

Damavand je stále činný vulkán. Dokazuje to sírovými výparmi, ktoré sa pod tlakom dostávajú na povrch v okolí vrchola. Ako stúpame hore, dostávame sa do priameho kontaktu s výparmi. Ako pekelné ventily vyrážajú pár metrov odo mňa spod zeme sírové trysky a dávajú mi riadne pocítiť svoju arómu. Výpary síry sú tak koncentrované, že môžu údajne zabiť i ovcu. Ako stúpame hore na vrcholový hrebeň, krajina okolo nás sa otvára a ponúka nám jedinečné výhľady.

Po namáhavom boji s časom, sopečnou sutinou a sírovým šialenstvom sme spolu s Martinom zastali na vrchole Damavandu, vo výške 5671m. Výstup nám trval osem hodín. Na vrchol vystúpil spolu s nami aj Iránec, ktorému Martin večer požičal náš varič. Peter a Paľo to zabalili asi vo výške 5200 metrov. Uvedomujem si, že prešlo iba 58 hodín od nášho nočného príletu do Teheránu a my stojíme v pohorí Alborz na najvyššom bode tejto krajiny.

Vrchol Damavandu je rozľahlý kráter so skalnými vyvýšeninami. Na skalách okolo nás boli pripevnené kovové tabuľky s menami obetí, ktorých osudom sa stala práve táto hora. Pri nás ležalo aj niekoľko tiel mŕtvych ovcí ako výstraha pred sopečným velikánom. Pred pár rokmi zahynul na Damavande predseda miestneho horského zväzu so svojim synom. Keď sa na horu znesie nečas, tak sa tu vyskytujú aj eliášové ohne a iné elektrické búrkové výboje. Vtedy je treba utekať čo najrýchlejšie dolu.