Labyrint uličiek

Od veží ticha sme sa presunuli späť do centra mesta a zastavili sme sa pri najvyššej veternej veži v Yazde, ktorá je vysoká 33 metrov. Jej účinný prievan a príjemné osvieženie sme mali možnosť vyskúšať si dolu v jej interiéri pri malom bazéne, v ktorom sa odrážali pestrofarebné vytráže okolitých okien. Pred vežou bola umelá vodná plocha a záhrada. Všade pracovali robotníci na reštauračných prácach a postupne finalizovali toto skvostné dielo. Súčasťou komplexu je aj priestor, ktorý bol kedysi určený na odkladanie zvierat návštevníkov veternej veže. Čoskoro bude dokončená i exkluzívna čajovňa vo vstupnej časti objektu a tak onedlho tu budú môcť turisti v plnej kráse obdivovať precíznosť a umenie niekdajších perzských majstrov.

Yazd je živým skanzenom histórie. Môžete sa bez obáv vnoriť do labyrintu jeho nekonečných úzkych uličiek a prechádzať sa medzi múrmi, ktoré na prvý pohľad vyzerajú opustené, ale za nimi stále žijú ľudia. Plocha na ktorej sa rozkladá pôvodné staré mesto je veľká sedem štvorcových kilometrov a tvorí ju spleť kľukatých a neprehľadných ulíc, ktoré sú miestami ľudoprázdne. Väčšia koncentrácia ľudí a život pulzuje najmä na hlavnej ulici, ktorá pretína staré mesto a koncentruje obchody. Prechod medzi rušnou hlavnou ulicou a starobylými uličkami je veľmi náhly. Stačí sa vzdialiť od hlavného ťahu pár metrov do prvej uličky, zabočiť za najbližší roh a ste zrazu v neskutočnom svete histórie, ktorá je autentická.

S Mohsenom kráčame rozpálenými ulicami prastarého mesta. Kde-tu stretneme domáceho, občas sa prejde okolo nás jazdec na motocykli. Staré ulice sú nepravidelné a je v nich ťažké sa orientovať. Niekde sú protiľahlé múry prepojené ponad ulicu štýlovou klenbou. Asi po pol hodine Mohsen zastane pred jednou bránou a povie: "Tu bývam." A gestom nám naznačí, že by nás rád pozval dovnútra a ukázal nám svoj príbytok. Radi prijímame jeho pozvanie, aby sme sa presvedčili, či mesto za múrmi je naozaj živé a obývané.

Prechádzame vstupnou predsieňou, ktorá sa kľukatí. Po stranách sú dvere do menších izieb. "Tu býva moja mama." - ukazuje Mohsen do jednej z bočných izieb. Potom vchádzame do malého štvorcového dvora, uprostred ktorého je zeleň. Po stranách dvora pod strechou sú výklenky, kde sú prestreté koberce. Tieto výklenky slúžia na oddych a stolovanie domácich. Z druhej strany dvora je Mohsenova izba. Posteľ, študentský neporiadok a ... osobný počítač, pentium4, zvuková karta, pripojenie na Internet a všetok možný software. "Môžem poslať e-mail domov na Slovensko?" - pýtam sa opatrne Mohsena. "Áno, samozrejme, sadni si a napíš domov, no problem." - odpovedal Mohsen. Telefónna linka bola pomalá ale zafungovala a tak moja správa spoza starých múrov Yazdu dorazila cez Internet až na Slovensko.

Po prehliadke domu a ostrom teste jeho počítača nás Mohsen usadil na dvore na kobercoch vo výklenku. Prestavil nám svoju staršiu sestru so synom a pohostili nás čajom, orieškami, pistáciami a koláčmi. Stretnutie u nich bolo veľmi bezprostredné, aj keď sestra veľmi neovládala angličtinu. Jej 6 ročný syn bol spočiatku veľmi hanblivý a držal sa od nás stranou, ale neskôr sa osmelil a prisadol si k nám. Mohsen priniesol rodinný album a ukázal nám sestrinu svadbu. Sestra sa vydávala ako 15 ročná. Potom nám v albume ukázal svojho otca. Na niekoľkých fotkách bol otec vo vojenskej uniforme ako je aj s ďalšími uniformovanými mužmi niekde v teréne. Mohsen nám vysvetlil, že to sú fotografie z iránsko-irackej vojny, kde bojoval aj ich otec. Bolo cítiť, že Mohsen je na svojho otca hrdý a váži si ho. Hodina strávená v Mohsenovom dome nám padla veľmi dobre ako relaxácia po doobedňajšom programe. Podaroval som Mohsenovi niekoľko našich slovenských mincí, poďakovali sme za pohostenie a spolu sme pokračovali ďalej labyrintom úzkych ulíc.

Pozornému návštevníkovi v uličkách Yazdu neunikne jeden detail. Na niektorých bránach sú dve rôzne vytvarované kovové klopadlá. Jedno je kruhové a druhé pozdĺžne. Obe boli vyvinuté tak, aby vydávali pri klopaní odlišný zvuk. Kruhové slúžilo na dámske návštevy, podlhovasté bolo určené pre pánov. Keď sa ozvalo zaklopanie dámskeho klopadla, zvyčajne prišlo otvoriť slobodné dievča z domu. Ak dámske klopadlo použil muž, znamenalo to, že má o dievča v dome vážny záujem.