Sviatok imáma Mahdiho

Aj v Iráne platí, že národ potrebuje chlieb a hry. Tých "hier" v podobe oficiálnych náboženských sviatkov nie je veľa, ale jeden z významných je určite sviatok tretieho imáma Mahdiho. Tento náboženský sviatok sa oslavuje v celej krajine. My sme mali to šťastie zažiť ho v meste Yazd. Ľudia počas dňa vo veľkom chystali sladké dezerty a citronádu, ktorá sa večer rozdáva na uliciach. Niektorí zdobili svoje domy girlandami. Keď sme prechádzali okolo nich ponúkali nám koláče.

Vďaka Mohsenovi máme možnosť komunikovať s domácimi a tak sa postupne pristavujeme pri starom, bradatom mužovi, utečencovi z Afganistanu, ktorý má na hlave turban a vyzerá ako deduško z rozprávky o tisíc a jednej noci. Tu v Iráne žije už vyše 20 rokov a patrí k početnej afgánskej menšine, ktorá opustila kvôli zlej situácii svoj domov a zabývala sa tu v Iráne. Pýtame sa ho, či sa nechce vrátiť naspäť domov do svojej vlasti. Kýva hlavou, že nie. Vlastne ani nevie, aká je tam teraz situácia a po toľkých rokoch sa už ani nemá kam vrátiť. Okolo nás sa tmolia deti afgánskych utečencov a majú smutné oči.

O dve ulice ďalej sa pristavujeme pri charizmatickom mužovi v stredných rokoch, ktorý predáva na ulici cigarety. Je to Iračan, ktorý po nástupe Saddáma Husaina utiekol do Iránu. Preklína Saddáma ale hromží aj na Američanov. Z Iraku utiekol za dramatických okolností. Išiel cez Sýriu pešo púšťou niekoľko dní bez vody, riskujúc vlastný život. V Iráne sa potom zapojil do iránsko-irackej vojny proti režimu vlastnej krajiny. Ukázal nám stopy po irackých chemických zbraniach, ktoré zanechali trvalé fľaky na jeho chrbte. V jeho výrazných hnedých očiach bola nenávisť, pokora i odhodlanie. Trafikantova tvár prezrádzala život plný tvrdej práce a utrpenia. Kritizoval padlý husainov režim a chcel aby diktátora, ktorý sa práve ukrýval pred Američanmi na neznámom mieste, čo najskôr chytili a súdili. Želal si, aby v Iraku čo najskôr prevzali moc do rúk Iračania. Bol presvedčený, že Husain je stále v Iraku a že ho čoskoro chytia (Saddáma Husaina našli a chytili v jeho úkryte v Iraku o 2 mesiace neskôr, v decembri 2003). Sympatický Iračan ma na znak priateľstva ponúkol cigaretou. Ja som mu na oplátku podaroval sladkú cigarku s arómou sherry, aké som nosil pri sebe práve na takéto príležitosti. Treba poznamenať, že Irán je krajinou s najväčším počtom utečencov na svojom území. Žije tu asi 2,2 mil. Afgáncov, 1,2 mil. Iračanov a ďalších 1,2 mil. utečencov z iných okolitých krajín.

Na hlavnej ulici bolo v pohybe veľa motocyklov. Prípravy na oslavy motivovali mladých ľudí, aby na motorkách niesli transparenty a s veľkým hlukom jazdili po meste neustále dokola. Niektoré kolóny mali aj vyše 50 motoriek a bolo vidno, že mladí majú z toho veľkú radosť. Pred motorkami si bolo treba dávať pozor nielen pri prechodoch cez cestu, ale aj na chodníkoch. Večer sa konalo na hlavnej ulici veľké zhromaždenie, na ktorom vystúpilo niekoľko náboženských rečníkov. Ľudia v tlačenici stáli a počúvali. Bolo vidno, že takéto udalosti sa tu nekonajú bežne. Mestom sa potom vydal veľký sprievod oslavujúcich. Muži s transparentmi kráčali vpredu, zahalené ženy vzadu a všade okolo vrčali motorkári V sprievode medzi ženami boli staršie iránske dámy aj mladé dievčatá, avšak všetky boli oblečené podľa módy "pohrebného sprievodu". Na uliciach každých 100 metrov ponúkali zadarmo citronádu a koláče. O ôsmej večer som mal pocit, že táto preľudnená a hlučná trma-vrma bude trvať snáď celú noc. O pol desiatej nebolo na hlavnej ulici skoro nikoho.