Dudliho zápisky Patagonia 98 · Sikkim 99 · Peru 2000 · Karibik 2002 · Barma 2002 · Irán 2003

Iránska zmrzlina

Počas horúceho dňa v meste dobre padne porcia zmrzliny. Iránska zmrzlina má tradíciu, predávajú ju na každom kroku a je veľmi populárna. Najčastejšie ju čapujú z klasických zmrzlinových automatov do kornútkov. Prím hrá vanilková, ale dá sa zohnať aj čokoládová. Niekde ju nakladajú umelohmotnými lopatkami do umelohmotných alebo keramických misiek. Špecialitou bolo, keď ju vložili medzi dve hrubé oplátky, čím vznikla iránska mutácia ruskej zmrzliny. V krajine, kde prísne náboženské pravidlá zakazujú alkohol, tradičné zmrzlinárne a čajovne suplujú funkciu krčiem. Oplatí sa zájsť dnu, dať si miestnu špecialitu a príjemne posedieť s domácimi.

V Yazde sme mali svoju obľúbenú zmrzlináreň, kde nás pán zmrzlinár po dvoch dňoch už registroval a vždy sa nám úctivo pozdravil. Keď sme išli okolo s Mohsenom, chceli sme oplatiť jeho sprievodcovstvo a srdečnosť, s akou to robil a tak sme ho pozvali na zmrzlinu. Okrem zmrzliny tu robili rôzne kokteily a čerstvé ovocné šťavy, ktoré sa dali so zmrzlinou kombinovať. Dal som si banánový kokteil s veľkou porciou vanilkovej, Mohsen si zvolil mrkvový zmrzlinový nápoj, navrchu posypaný pistáciami. Vyzeralo to zaujímavo.

Zmrzlináreň bola úzka, predĺžená miestnosť so stolmi a stoličkami, predelená vzadu na dve podlažia. Výrazný farebný pútač už zďaleka lákal ľudí z ulice. Sadli sme si hore aby sme mali výhľad na ľudí pod nami. Dole pri stole sedeli šiesti iránski vojaci a lízali ostošesť. Naklonil som sa zhora nad nich s kamerou a gestom som sa opýtal, či ich môžem nafilmovať. Vojaci sa priateľsky usmiali, začali mi pózovať a jeden z nich hrdo ukazoval na svoju čapicu. Aj keď nevedeli anglicky, boli milí a veľmi komunikatívni. Zmrzlina chutila skvele. Ako si užívame sladké opojenie, Mohsen sa nenápadne sa ku mne naklonil a ticho mi vraví: "Pozri tam, za seba, pri tom stole, čo sedia také dve ženy." Obzrel som sa dozadu. Pri stole sedeli dve ženy a jeden muž. Okrem toho, že nejedli zmrzlinu, som nezaregistroval nič mimoriadne. "No a čo má byť s tými ženami?" - pýtam sa Mohsena. "Vieš, to sú také ženy, no, bitch women" - pokračoval Mohsen. "Bitch women? Myslíš akože sú to prostitútky? - pýtam sa udivene Mohsena. " Áno, áno, prostitútky to sú!" - odpovedá mi mladý študent univerzity. Prostitútky v Iráne a k tomu ešte v zmrzlinárni, tak to bola sila. Obzrel som si obe ženy ešte raz. Na prvý pohľad sa naozaj veľmi nelíšili od ostatných žien, mali zahalenú hlavu a ani oblečenie nebolo nijako výstredné, ale pri pohľade na ich tvár, mali nejaký make-up a tiež vo výraze mali niečo zvláštne. "Mohsen, a odkiaľ vieš, že sú to prostitútky" - spýtal som sa priamo, nezdvorilo ale úprimne nášho sprievodcu. "Noo, viem, to ..." - dostal som Mohsena do rozpakov. "A odkiaľ to vieš? - nedal som sa a dobiedzal som ďalej na Mohsena. Dlho sa lámal, ale nakoniec som dostal odpoveď: "Vieš, môj kamarát, mal s nimi nejaký biznis a odvtedy viem, čo sú to za ženy" - objasnil Mohsen svoje poznanie. Ženy sa o chvíľu zodvihli, spolu s mužom opustili zmrzlináreň a stratili sa v dave na rušnej ulici. Ako odchádzali ich výraz tváre bol dokreslený jemným úsmevom, ktorý pravdepodobne znamenal s mužom uzavretú dohodu. Takže najstaršie remeslo prekvitá aj v krajine pod duchovným dozorom islamského duchovného Chameneího.

Do zmrzlinární sme chodili radi a to nie kvôli prostitútkam, ale kvôli zmrzline a najmä priateľskej atmosfére medzi domácimi. Raz, keď sme sedeli pri klasickej vanilkovej porcii, prisadla si ku mne od vedľajšieho stola mladá, pekná dievčina, odetá klasicky - celá v čiernom. Len usmiatu tvár jej bolo vidno. Milo sa ku mne prihovorila a po anglicky začala sa pýtať obligátne otázky: "Odkiaľ ste? Kam idete? Čo ste u nás videli? Čo sa Vám páčilo? Ako dlho sa zdržíte v našej krajine? ..." Bola naozaj veľmi milá a bezprostredná. Po všeobecných otázkach začala klásť otázky osobnejšieho charakteru: "Ako sa volám? Koľko mám rokov? Kde pracujem? Mám rodinu a deti?" Aby to bolo recipročné, pýtal som sa na podobné veci aj ja jej. Mala 19 rokov, nepracovala, bola rok vydatá a jej muž sedel dva stoly od nás. Fíha, no tomu sa povie tolerantný islamský manžel. Pýtala sa ma, či mám nejaké fotky alebo obrázok zo Slovenska. Nemal som pri sebe nič, len svoj pas. Keď som jej ho ukázal, veľmi ju to zaujalo a išla to ukázať aj svojmu mužovi a dvom dievčinám s ktorými sedela pri stole. Chvíľu som mal obavy, či sa mi ten pas ešte vráti naspäť, lebo o neho prejavili záujem domorodci aj pri ďalších stoloch. Ale nakoniec mi ho dievčina vrátila a rozlúčili sme sa vo veľmi priateľskom duchu.


« späť · úvod · ďalej »