Príchod do Bamu

Precitol som na sedadle autobusu, ako ma niekto budí. Som dolámaný a chvíľu mi trvá, kým sa zorientujem kde vlastne som. Je pol druhej v noci a náš autobus po deviatich hodinách zastal v tmavej čiernote niekde uprostred púšte. "Bam, Bam!" - dáva mi pokyn šoférov pomocník, že sme na mieste. Pekné od neho. Sústredím sa na to, aby sme v autobuse nič nenechali a zobrali so sebou všetky naše batožiny. Vystúpili sme len dvaja, ostatní pasažieri v autobuse, prevažne Afgánci, smerovali ďalej na východ k mestu Zahedán a k afgánskej hranici.

Stanica tichá, stanica pustá. Stanica, to znie honosne. Tma, púšť, nič sa nehýbe. Stáli sme osamelo pri hlavnej ceste, na mieste, kde bola nenápadná odbočka. Pár metrov od nás bola nízka neosvetlená budova a dve temné autá. Mesto, alebo aspoň náznak mesta nikde. Čo teraz? Z tmy sa náhle vynoril šofér jedného z áut s otázkou: "Taxi?". "Yes, TAXI!" - odpovedáme s Martinom jednohlasne.

V Lonely Planet sme si vytypovali dva penzióny, ktoré podľa popisu zodpovedali našej low budget (= nízkorozpočtovej) predstave. Keď sme to konzultovali v Yazde s turistami, ktorí v Bame boli, odporučili nám iba jeden z nich. V tom druhom sú vraj čudní majitelia. Odporúčaný penzión bol navyše bližšie k centru, takže náš smer bol jasný: "Ali Amiri Guest House, please!". - určujem taxikárovi náš cieľ.

Taxík sa o chvíľu hnal tmavými ulicami Bamu, spravil pár otočiek a vyložil nás pred nejakým domom so slovami: "Ali Amiri." Vystúpili sme a začali klopať na dvere. Najprv tak normálne, potom silnejšie a nakoniec sme búchali päsťami z celej sily. Nikto neprišiel otvoriť. Na pomoc prišiel aj šofér, ale ten po chvíli skonštatoval, že spia a že ich takto v noci nezobudíme. Ostala nám posledná možnosť, ísť do druhého penziónu. "Akbar Guest House, please!" - vydávam taxikárovi nové pokyny.

Po piatich minútach nás opäť vykladá na ulici v štandardnej temnote mesta Bam. Búchame na dvere v nádeji, že služba tomto v penzióne nemá až taký tvrdý spánok ako u Ali Amiri. O chvíľu sa za dverami čosi pohlo, domáci nám dal pokyn aby sme sa presunuli k vedľajším dverám a vzápätí nám otvára veľkú bránu do dvora penziónu. U Akbara nespia a majú voľnú izbu. Heuréka! Naša prvá noc v Bame bola krátka ale zaslúžená.