Púštna búrka

Počasie sa začalo meniť. Slnko sa celkom skrylo za hradbu mrakov, deň potemnel a múry okolo nás sa zahalili do ešte väčšej šede. Pevnosť je obrovská, my sme videli len jej malú časť, ale vietor sa dvíha a náš inštinkt nám radí ukryť sa niekam do bezpečia civilizácie.

Spolu s hŕstkou turistov, ktorí sa znenazdania vynorili z útrob starého mesta, rýchlo opúšťame Arg-é Bam. Sme odhodlaní sa sem ešte vrátiť, ale dnes je treba ustúpiť počasiu. Vietor sa stáva nepríjemným, víri piesok okolo nás a my pred bránou pevnosti zastavujeme prvé auto, aby nás odviezlo do centra mesta.

V meste to nie je o nič lepšie. Vietor sa stupňuje, na chodníkoch je množstvo ľudí, ktorí pomáhajú zachraňovať tovar v otvorených obchodoch a stánkoch popri ceste. Tmolíme sa bezcieľne v dave a pozorujeme čo sa deje okolo. Na ulici vládne panika, ľudia po sebe vykrikujú, prenášajú tovar a zmätočne balia veci do krabíc. Pár metrov pred nami nevydržala nápor vetra výkladná skriňa, črepy sa rosypali s veľkým rinkotom po chodníku, našťastie nikoho nezranili.

V meste je temno, mnohé osvetlenia prestali svietiť a máme pocit, akoby tu práve vyhlásili bojový poplach a nastala príprava na nočný presun. Nemáme sa kam ukryť, mesto je na nohách a tak sa rozhodujeme pre návrat do penziónu U Akbara. Máme akútny hlad a v príručke čítame, že v penzióne U Akbara dobre varia, tak potom kde je problém?

"Dobrý večer, čo máte dnes v ponuke na večeru" - pýtam sa pohostinných, dobrých ľudí v našom penzióne. "Dnes nevaríme." - zaznela stručná odpoveď. "Prosím Vás, ale my máme hlad, v meste nebolo nič otvorené a tu v našej príručke píšu, že Vy máte vychýrenú a dobrú kuchyňu!" - snažím sa argumentovať. "Áno, to je pravda, ale dnes nevaríme." - moje argumenty nezabrali. "A prosím, dá sa tu ešte dnes niekde na okolí najesť?" - v mojom hlase bolo cítiť podtón hladného zúfalstva. "Áno, vyjdite na ulicu a smerom doprava, uvidíte svetlo, to je obchod, kde sa dá kúpiť nejaké jedlo." - ochotne mi radí pracovník penziónu. "Veľmi pekne ďakujeme za radu!" - odchádzame z dvora v nádeji, že to odporúčanie splní naše očakávania.

Vyjdeme na ulicu. Vietor už nie je taký silný ako bol v centre mesta, ale ulica je temná a stráca sa v nedohľadne. V diaľke vidíme svetielko. Blížime sa k nemu s nádejov Janka a Marienky, ktorý tiež netušili, čo nájdu pri svetielku v diaľke. Prichádzame k malému obchodíku. "Máte chleba?" - pýtam sa s nádejou. "Nie, nemáme, ale skúste tam, kúsok ďalej, pri tom ďalšom svetielku, tam by mohli ešte mať." - ochotne nám radí predavačka.

Pri druhom svetielku chleba mali, dokonca bol celkom čerstvý. Mali aj slaný jogurt, sladké lepkavé keksíky a niečo nealkoholické na pitie. Temnou ulicou sa o nákup veselší vraciame do penziónu a tešíme sa na večernú pohodu. Od smrti hladom sme boli zachránení.