Kto zabil mačku

Vnútorný dvor penziónu bol ako stvorený na siestovanie, prípravu jedál, stretávanie sa s ďalšími nocľažníkmi a večerné výmeny informácii medzi cestovateľmi.

Sedím v prítmí penziónu, rukou trhám placku iránskeho chlebíka, namáčam ho do slaného jogurtu a slastne prežúvam. Púštna búrka sa presunula niekam mimo mesta, vôkol zavládol kľud a pohoda. Vedľa mňa sedí mladý Francúz a brnká niečo na takej smiešnej gitare. Cestuje vo dvojici s priateľkou už skoro rok, väčšinu času strávili v Indii, kde si kúpil gitaru, lebo sa na nej vraj chce naučiť hrať. Zatiaľ sa nenaučil. Ani tá gitara kvalitou za veľa nestála. Chcú prejsť spolu ešte Irán a potom sa cez Turecko a Grécko vrátiť domov. Francúz mohol mať asi 20 rokov a pôsobil trochu detsky a nevyzreto. Jeho priateľka, malá sympatická Francúzska, sa mi zdala byť oveľa dospelejšia.

Ako tak jeme a diskutujeme s mladými Francúzmi, zachytil som v kroví vo dvore zvláštny pohyb. Akoby tam bolo ukryté nejaké zviera. Čerstvý chlebík s jogurtom mi náramne chutí a neviem sa ho dojesť. Popritom pozorujem, čo sa deje v kroví. Je tam potkan alebo mačka? Je to mačka, vychádza z húštiny a ide k nám. Ale prečo ide tak pomaly a čudne sa kníše? Niečo drží v papuli. Z prítmia nádvoria sa postupne vynára celý obraz. Veľká mačka má v zuboch malú mačku, ledva ju nesie a kráča k nášmu stolu. Malá mačka v papuli sa iba bezvládne kýve zo strany na stranu. Veľká mačka ju z posledných síl dotiahla k nášmu stolu s večerou a položila ju na zem k našim nohám.

Malá mačka bola krvavá a mŕtva. Jej telo ležalo pri stole a pohľad na ňu nebol vôbec príjemný. Veľká mačka ju dookola obišla, zopár ráz oňuchala a olízala, potom sa nám zahľadela do očí a pomalým, dôstojným krokom odkráčala k najbližšiemu plotu. Vyliezla na plot, ešte raz sa pozrela našim smerom a potom zmizla v tme.

Všetci pri stole sme ostali šokovaní a nechápavo sme hľadeli na roztrhané zviera. Večerať sa už nedalo. Bolo treba riešiť skrvavenú mŕtvolu mačaťa. Vstal som a išiel som oznámiť personálu penzióna čo sa stalo: "Tam na dvore pri našom stole je mŕtva mačka, mohli by ste ju, prosím, odpratať?" Keď pracovník na tretí krát pochopil, čo od neho žiadam, zobral metlu a lopatku.

V ten večer, keď som bol neskôr na recepcii a platil som za Internet, si ma zavolal šéf penziónu, odtiahol ma nabok a potichu sa ma opýtal: "To Vy ste zabili tú mačku?" V snahe čo najrýchlejšie sa rehabilitovať, som ihneď odpovedal: "Nie, nie, ja som tú mačku nezabil! To veľká mačka zabila malú mačku." Takto som podozrenie zo seba preniesol na veľkú mačku, ale bolo to naozaj tak? Určite nie. Podľa mojej laickej úvahy malú mačku roztrhalo pravdepodobne iné zviera, možno potkan a veľká mačka chcela, aby sme ju odpratali z dvora. Keď som túto udalosť o nejaký čas doma konzultoval s chovateľom mačiek, bola aj táto hypotéza spochybnená. Odkedy mačky prinášajú ľuďom svojich zosnulých, aby s nimi spravili poriadok? Chovateľ sa vyslovil za najpravdepodobnejšiu verziu, že malú mačku usmrtili ľudia a veľká mačka, ktorá smútila za malou, nám ju priniesla k nohám ako memento. Jej pohľad na nás, mal vyjadriť jej smútok a možno aj zúfalstvo: "Pozrite ľudia, čo ste to vykonali!"

Druhý deň pri platení ubytovania sa ma recepčný opýtal štandardnú otázku: "Mali ste v penzióne okrem ubytovania poskytnutý obed alebo večeru?" "Nie, iba mŕtvu mačku…" - znela moja odpoveď.