V reštaurácii

Čaro Perzie to sú aj večery v typických iránskych reštauráciach, kde si objednáte chutný kebab s ryžou a jogurtom a popri tom vám vyhráva živá muzika.

V Shirazi sme si nechali poradiť od domácej sprievodkyne v hoteli a navštívili sme štýlovú reštauráciu na okraji historického centra. V strede reštaurácie zvlhčoval ovzdušie malý okrúhly bazén. Okolo neho boli do kruhu upravené kóje bez stoličiek, kde mohli návštevníci sedieť i ležať. Celá miestnosť mala kruhový pôdorys, jej podlaha sa stupňovito dvíhala, čím bola vzdialenosť od stredového bazéna väčšia. Jedacie kóje boli rôznej veľkosti od malých 4-miestnych až po väčšie, kde spolu stolovali celé rodiny. Vysoký strop bol tvorený malými kupolami, cez ktoré sa miestnosť prirodzene vetrala a jeho statiku zabezpečovali nosné stĺpy. Čašníci v starých iránskych kostýmoch sa pri obsluhovaní nachodili hore-dole schodami ale miestnosť so svojou atmosférou bola jedinečná.

Po usadení sa do voľnej kóje nám po chvíli priniesli jedálny lístok. Bol písaný v perzštine. "Máte aj anglický jedálny lístok?" - opýtal som sa čašníka. On sa vyjadril tak neurčito, že som sa ho rovno opýtal, čo by nám odporučil na jedenie. "Dizi, mister!" - odpovedal čašník presvedčivo. "Dizi? Čo je to dizi?" - pýtam sa, lebo som nikdy predtým to slovo nepočul. "Dizi je iránska špecialita, je to veľmi dobré." Čašníkov tón bol taký presvedčivý, že sme si objednali dizi, tradičné jedlo, ktoré domáci nazývajú aj "abgusht".

Priniesli nám keramickú nádobu s hrubými stenami a v nej veľmi horúci maglajz, ktorý mi pripomínal guláš. K tomu nám dali prázdny tanier, lyžičku, kovový mažiarik a chlieb. Chvíľu sme na dizi nechápavo pozerali a nevedeli sme čo s tým máme robiť, ale čašník nám vysvetlil ako na to.

Tekutú časť dizi sme preliali z keramickej nádoby do prázdneho taniera. Aby sa nám nevysypali do taniera aj hutné časti jedla, pridržiavali sme ich mažiarikom. V tanieri sme takto získali polievku. Hutnú časť jedla, ktorú tvorili kúsky bravčového mäsa, zemiaky, paradajky a cibuľka, sme mažiarom v keramickej nádobke rozomleli na homogénnu kašu. Pokrm bol takto pripravený na zjedenie.

V princípe sú dva spôsoby ako jesť dizi. Prvý spôsob je klasický, najprv zjeme tekutú časť dizi, ktorú sme si odliali do samostatného taniera ako polievku a zajedáme ju perzským chlebom. Potom sa pustíme do hutnej, mažiarom premletej časti v keramickej nádobe. Druhý spôsob, ktorý preferujú iránci, je jedenie polievky s chlebom, ktorý si zároveň namáčajú do hutnej časti jedla a tak jedia obe časti dizi súčasne. Chuť dizi sa vám slastne rozplýva v ústach a nabáda dať si hneď ďalšie sústo. Bol to naozaj výborný tip.

Keby vám niekedy v reštaurácii priniesli dizi a nevedeli by ste čo s tým máte robiť, s dôverou sa obráťte na čašníka, ochotne vám to ukáže. Keby vám niekde ponúkali dizi alebo "abgusht" a vy netušíte, čo to môže byť, tak je to perzský guláš.