Prvý hosť budí jedáleň

Ráno o pol ôsmej mala prísť pre nás do hotela sprievodkyňa s privátnym odvozom do Perzepolisu. Deň predtým na recepcii mi potvrdili, že od siedmej funguje kuchyňa a v jedálni poskytujú pre hostí raňajky.

S úderom siedmej hodiny rannej vchádzam do tmavej a pustej hotelovej jedálne. Som tam sám, lepšie povedané som tam jediný, čo nespí. Keď sa rozhliadnem, vidím jedného čašníka pospávať na konci jedálne za stolom, ďalší leží na zemi, zakutraný do deky vedľa stola. Keď som zahrkotal stoličkou a sadol som si za stôl, začali sa spoza stolov vynárať ďalšie pokrčené postavičky. Zdá sa, že jedáleň slúžila zároveň ako hromadná nocľaháreň pre hotelový personál. "Páni, budíček, hostia už čakajú!".

Rozospatý čašník podíte ku mne a spýta sa, čo si želám. "Prosím si kontinentálne raňajky. Pohár džúsu, čerstvý perzský chlieb, volské oko, slaný syr, maslo, džem, čaj a ešte aj kávu. Dnes máme pred sebou náročný deň." Čašník sa ešte pár krát vrátil aby sa utvrdil, čo vlastne chcem, ale nakoniec priniesol väčšinu z požadovaných položiek. Po rozpačitom budíčku sme mali výdatné raňajky.

Presne o pol ôsmej prišla pre nás na recepciu spievodkyňa Tina. Mala 25 rokov, profesionálne sa venovala sprievodcovaniu a šoféra jej robil súkromným autom jej strýko, ktorý na ňu zároveň dával pozor a sledoval, či rodinný biznis prebehne v zmysle pravidiel Koránu. Po krátkom zvítaní sme sa vydali na 54 kilometrovú cestu zo Shirazu do Perzepolisu.