Posvätné údolie rieky Urubamba

Po raňajkách, ktoré sme si dopriali v našom hoteli prišiel po nás autobus. Boli sme radi, že prišli po nás priamo na ubytovňu ale vzhľadom na to, že sme boli prví, tak autobus ešte asi hodinu krúžil úzkymi uličkami a zbieral ďalších turistov. Keď sme boli plní, vyrazili sme z Cusca smerom na mestečko Pisac v údolí rieky Urubamba. Sprievodca, ktorý nás sprevádzal už druhý deň, študoval peruánsku históriu a získali sme od neho veľa zaujímavých informácií. Volal sa Walter a cestou prednášal španielsky a zároveň aj anglicky. Mal španielsky prízvuk a niekedy som si ani neuvedomil, že prešiel zo španielčiny na angličtinu, ale jeho výklad bol veľmi obsažný a pútavý. Cestou do Pisacu sme sa zastavili na jednom miestnom trhu. Trhy v okolí Cusca boli veľmi pestré a lákavé aj z folklórneho hľadiska. Veľa miestnych bolo oblečených v krojoch, ktoré sú naozaj malebné, avšak väčšina krojových postavičiek, vrátane detí to berie ako biznis a za každý "záber" pýtajú peniaze. Na trhoch dominovali výrobky z alpaky ako pletené svetre, šále, pončá, čapice. V ponuke boli klobúky, hudobné nástroje najmä pánové flauty, píšťalky a okaríny, ďalej tam boli drevené Inkské figúrky, vyrezávané šachy, keramika a kopec ďalších nevyhnutných pitoreskností. Najviac sa mi na trhu páčilo zjednávanie ceny. Každú cenu bolo treba stiahnuť aspoň na dve tretiny, ale dalo sa niekde ísť aj na polovicu. Kde je veľa turistov je aj veľa trhov. Vždy keď sme niekde zastavili autobusom, pribehli pouliční predavači a núkali nám všetko možné. Niekedy bol problém pri vystupovaní prejsť celým špalierom predavačov, ktorí častokrát ponúkali ten istý artikel. V mestečku Pisac sa tiež konal, tak ako každú nedeľu, miestny trh, ktorý bol sprevádzaný rôznymi folklórnymi zvykmi. My sme sa zastavili na trhu v Pisacu iba na pol hodinku a dali sme si uprostred trhového diania kokový čaj. Po tejto prestávke sme sa aj s celým autobusom a sprievodcom presunuli nad mesto k inkským ruinám. K ruinám sme sa dostali asi po kilometrovej prechádzke po turistickom chodníku. Okrem pozostatkov niekoľkých hradieb, chrámov a cintorína boli zaujímavé inkské políčka, ktoré boli vytvorené v strmom svahu v prevýšení niekoľkých stoviek metrov. Z ruín nad Pisacom sme sa presunuli pozdĺž posvätnej rieky až do mesta Urubamba. Táto rieka je kuriózna tým, že jej voda sa cez amazonské rozvodie dostane až do Atlantiku, hoci to má odtiaľto oveľa bližšie k Pacifiku. Miestni vravia, že povodie Urubamby od prameňa až k Atlantiku je najdlhšie na svete. Podobne aj pivu Cusqueňa, ktoré je objektívne dobré a robí sa v Cuscu, dávajú prívlastok najlepšie na svete. Keby sme svet obmedzovali iba na bývalé inkské impérium, verím, že Cusqueňa je číslo 1. Po obede vo veľkovýkrmni v Urubambe sme pokračovali ďalej dolu povodím rieky až k mestečku Ollantaytambo. Údolie rieky je posvätné najmä kvôli dobrej úrodnosti polí v okolí rieky, kde sa dodnes pestuje najmä kukurica. Rieka Urubamba tečie aj v blízkosti Machu Picchu a popri rieke je veľa inkských sídiel. V Ollantaytambo sú významné hradby a pozostatky chrámu slnka. Toto miesto slúžilo najmä na cirkevné účely a astronomické pozorovania, podľa ktorých riadili aj činnosť v poľnohospodárstve. Na hradbách sme si vypočuli výklad o andskom kríži, preprave veľkých kameňov a stavbe hradieb a chrámov. Pokiaľ neberieme do úvahy človeka, sú tieto stavby nezničiteľné. Dole pod hradbami bola studňa s tečúcou vodou. V čase Inkov sa každý pred vstupom do hradieb najprv musel očistiť. Ollantaytambo je na 68. kilometri vláčika z Cusco na Machu Picchu. Pre nás to znamenalo, že sme vzdialený iba 14 kilometrov od miesta, kde nasledujúci deň začína náš trek INKA TRAIL, na 82. kilometri. Po prehliadke sme sa vrátili autobusom do Urubamby odkiaľ sme začali po serpentínach stúpať hore z údolia. Peter mal na hodinách výškomer a tak sme mohli priebežne sledovať ako sme vysoko. Vo výške 3.700 m sme mali poslednú zastávku - Chinchero. V dedine bolo okrem hlasitého a veľmi malebného trhu aj archeologické múzeum a kresťanský kostol. V múzeu, ktoré bolo veľmi malé a strohé, sme si prezreli keramické výrobky, šperky, náboženské rekvizity, pomôcky pri poľnohospodárstve, odevy a iné predmety, ktoré dokresľovali život Inkov. Na trhu, ktorý bol rozložený na zemi na štvorcovej ploche medzi múzeom a kostolom sme neodolali a začali sme vyjednávať. Ja som mal zálusk na jemnú deku z alpaky, ktorú štandardne ponúkali za "výkričnú" cenu 85 SOL. Tu bola cena len 75 SOL. Bola to výzva na obchodné jednanie. Ponúkal som za šál 35 SOL, čím som predavačku veľmi nenadchol. Napriek tomu zľavila na 70 SOL. Ja som zvýšil svoju ponuku na 40 SOL. Keď sa už zdalo, že obchod sa neuskutoční, lebo ja som nechcel ísť vyššie ako 50 SOL a predavačka odmietala klesnúť pod 55 SOL, sme sa nakoniec dojednali na 52 SOL. Obaja sme boli so sumou spokojní, čo bola známka, že to bol dobrý obchod. V kostole bol prísny zákaz fotografovania, ale za 1 SOL povolil miestny zriadenec spraviť fotografiu aj v kostole. Biznis bol prítomný na každom kroku. Vonku sa už celkom zotmelo a my sme sa po tme prebíjali cez húfy pouličných predavačov k nášmu autobusu. Cestou do Cusca sme driemali. Večer v Cuscu sme sa opäť vydali do ulíc na hlavné námestie. Chceli sme sa navečerať a ja som mal zámer nafilmovať zo statívu večerný osvietený kostol Companiola na hlavnom námestí. Aj keď sme boli so včerajšou reštauráciou spokojní, žiadalo sa nám vyskúšať niečo nové. Kým Johny s Petrom pátrali po vhodnom zariadení, ja som na námestí rozložil statív, nainštaloval kameru a filmovanie kostola mohlo začať. Zároveň som sledoval baviacich sa mladých ľudí, ktorí postávali okolo mňa. Po ukončení záberu a zbalení kamery som sa pobral k miestu, kde som naposledy videl svojich parťákov. Ako som prechádzal podlubím námestia, zmocnil sa ma pocit, že ma niekto sleduje. Inštinktívne som sa otočil a bolo mi jasné, že mám v pätách troch počerných Peruáncov. Na radu sprievodcu som sa im pozrel do očí. Zastavili a začali sa medzi sebou akoby mimovoľne zhovárať. Nemal som istotu, iba presvedčenie, že idú po mojej kamere, v ktorej som mal aj všetky peniaze, doklady a letenku. Moja panika narastala márnym hľadaním chlapcov. Na konci námestia som sa otočil a kráčal naspäť mimo podlúbia. Každý druhý Peruánec sa mi zdal podozrivý a každú chvíľu ma niekto zastavoval a ponúkal mi nejaké služby. Nakoniec som šťastne zbadal chlapcov ako ma čakajú na mieste kde som filmoval. Moje vnútorné napätie povolilo pri večeri v reštaurácii, kde som si na prípitok dal Pisco - miestnu sladkú špecialitu a k jedlu Cusqueňu - najlepšie pivo na svete. Cestou z reštaurácie, ktorá bola v bočnej uličke, sme chceli ďalej pokračovať smerom k ubikácii, ale keď sa ulička začala kľukatiť, radšej sme sa vrátili cez hlavné námestie overenou cestou. Petra oslovila pekná Peruánka, ktorá sa mu po úvodnej otázke koľko je hodín a ďalších 2 vetách ponúkla, že sú tri a my traja. Napriek lákavému marketingu sme bližšie nešpecifikovanú ponuku odmietli. Večer sme sa pobalili na INKA TRAIL, vyrovnali sa za ubytovanie, zvyšné veci odložili do depozitu v hoteli a šli sme spať.