Inka Trail - začína

Ráno 5.20 sme mali budíček a od 6.00 sme čakali na ubytovni, že prídu po nás. Ako sme mali otvorené dvere ubytovne do úzkej ulice, zastavil taxikár a pokýval smerom na nás. "Inka Trail", spýtali sme sa. "Si segňor" - znela odpoveď. Rýchlo sme nahádzali ruksaky a nastúpili sme. Asi po 200 metroch sme zistili, že on neprišiel pre nás, ale je to normálny taxikár, ktorý si myslel, že chceme odviezť na stanicu. Vystúpili sme a s plnou poľnou sme sa vracali naspäť k ubytovni. Autobus bol v predchádzajúce dni vždy presný a dnes, keď mal začať náš najdôležitejší výlet, nikto neprichádzal. Nakoniec o pol siedmej prišiel agent cestovky a dal nám pokyny, aby sme sa peši presunuli k autobusu na hlavné námestie. Po nastúpení do autobusu sme opäť začali krúžiť po meste, nakladať turistov, stany, spacáky, karimatky a ďalší materiál potrebný na trek. Celá táto okružná jazda trvala dobrú hodinu a pol, pričom robili niekoľko krát aj prezentáciu účastníkov. Keď sa už zdalo, že autobus je plný a nič sa do neho nezmestí vyrazili sme preč z Cusca. Cestou sme driemali. Prvá zastávka bola v Urubambe, kde sme mali 45 minútovú zastávku na raňajky, ktorá sa natiahla na hodinu a pol. K autobusu sa prihrnul dav Peruáncov. Pochopil som, že sa ide robiť nábor nosičov pre našu skupinu. Po raňajkách sme pokračovali ďalej cez Ollantaytambo až po 82. kilometer, kde končila cesta. Vzrušujúcich bolo posledných 14 km, keď sme si to razili po úzkej hrboľatej ceste nakláňajúc sa zo strany na stranu s celým autobusom na okraji divokej rieky Urubamba. Vybavil sa mi osobný zážitok Janky Moravčíkovej, s ktorou sa v Peru pred pol rokom autobus prevrátil. Našťastie to nebolo do rieky a skončilo sa to bez následkov. Náš autobus zastavil na nejakej plošine a vodič ohlásil 82. kilometer. Okolo autobusu bolo veľa predavačov, ktorí núkali fľaše s minerálkou, tašky na nosenie fliaš, pršiplášte a klobúky. Personál dával dole naše ruksaky zo strechy autobusu a my sme boli fyzicky a psychicky pripravení začať náš trek. Trochu nás sklamalo, že nosiči sa chopili len spoločného proviantu a stanov a naše komfortne nabalené ruksaky ostali nepovšimnuté ! Zmierili sme sa s tým, že naša plná poľná, ktorá mala odhadom 17 kg, ostane našim osudom. Náš horský vodca sa volal Augustín a naša medzinárodná skupina mala 18 turistov, z toho bolo 5 dievčat. Okrem vodcu nám robilo podporu 5 nosičov a 1 kuchár. Trek začínal pri rieke Urubamba registráciou všetkých turistov. Dostali sme lístky v cene 17 $, v čom bol zahrnutý vstup na Inka Trail a na Machu Picchu. Za registračnou búdkou sme prešli po húpacom moste cez Urubambu a pokračovali sme pri jej brehu dole prúdom. Cestou sme pozorovali staré inkské obydlie v údolí rieky. Začalo pršať a väčšina turistov sa začala baliť do pršiplášťov, ktoré si kúpili pri vystupovaní z autobusu. Domorodci to predávali pod názvom "pončo". Ja som rozprestrel svoj dáždnik, čím som vzbudil na tvárach prítomných úsmev. Ako sa neskôr ukázalo, dáždnik bol v podobných situáciách oveľa praktickejší, lebo plášť sa pri nosení ruksaku zložito nasadzoval a už pri prvom použití sa trhal. Používaním dáždnika pri daždi alebo pri ostrom slnku som si vyslúžil na treku prezývku "Umbrella Man". Asi po 5 km sme mali prestávku na obed pri domorodej občerstvovni, kde sa dali dokúpiť nápoje. Nás zaujala "čiča", miestny kvasený nízkoalkoholický nápoj, ktorý chutil ako kyslý burčiak, páchol ako spľašok a vyzeral ako kal z čističky vody s penou na vrchu. Avšak neodolali sme pokušeniu to ochutnať a aj náš horský vodca nám to odporučil ako bezpečný nápoj. Tetušky, ktoré to ponúkali sa potešili nášmu záujmu a naliali nám pohár "čiče" zadarmo. Keď sme si s nimi pripili, obradne odliali kvapku tekutiny z pohára na zem pre Pacha Mamu (matku zem). Tento obrad sme zopakovali aj my a spýtali sme sa ako sa uctí Inti - Boh Slnka. Tetuška si namočila prst do nápoja a kvapku tekutiny vystrelila dohora. Nápoj bol celkom osviežujúci a asi by sme si vedeli na neho privyknúť. Po obednej prestávke sme stúpali veľmi mierne do kopca dolinou okolo niekoľkých hospodárskych usadlostí. Po 7 km sme prišli k jednej z nich, kde už stáli naše stany. Vodca nás informoval, že tu, vo výške 2900 m strávime našu prvú noc, za pol hodinu dostaneme teplý čaj a za ďalšiu hodinu bude večera. Vedľa našich stanov pobehovali deti a domáce zvieratá. Deti ponúkali na predaj aj nápoje, čo sme hneď využili a kúpili si k večeri veľkú 1,1 l fľašu piva. Jedlo, ktoré nám pripravoval kuchár bolo dobré, čaj sme si mohli vyberať z viacerých druhov. My sme nasypali na dno šálky vysušené lístky koky a zaliali sme to horúcou vodou. Výškové problémy na treku sme nepociťovali. Pred večerou sa zotmelo. Vytiahol som z ruksaku čelovú lampu, podritník, ploskačku s whisky a bol som pripravený na večeru. Pri večeri sme sa začali navzájom zoznamovať. V našej skupine boli Nemci, Američania, Austrálčania, Belgičania, jedna Peruánka Mapi (Maria de Pillar) z Limy a Argentínčanka Timena z Buenos Aires. Argentínčanka Timena, Amík Sean a jeden mladý Nemec cestovali takto po Južnej Amerike sami bez parťákov. Každopádne sme začali cítiť ducha našej skupiny a vytvorili sme spoločne počas treku celkom pozitívnu atmosféru. Náš malý slovenský tím si vyslúžil asi po dvoch dňoch prezývku "boys and toys" vzhľadom na naše relatívne veľké ruksaky a množstvo rozličných rekvizít v nich. Okrem môjho dáždnika, podritníka, lievika do fľaštičky s whisky, statívu na kameru a diaľkového ovládača mal Johny napríklad aj mikrofón s minidiskom, cez ktorý nahrával výklady horského vodcu. Skrátka pre ostatných, ktorí mali polovičné až tretinové batôžteky voči našim sme boli "boys and toys". Prvú noc na treku sme strávili na útulnom mieste, počasie bolo priaznivé. Ja som sa prebudil v noci okolo 4.00, vyšiel som pred stan a doslova ma oslepil mesiac a jasná hviezdna obloha nado mnou.