Inka Trail - Winay Wayna

Ďalší deň sme už neprekonali výšku 4000m. Čakali nás 2 sedlá, Runkurakay 3990m a Conchamarca 3800m, prehliadka inkských hradieb a nocľah vo Winay Wayna, kde trávia turistické skupiny obvykle poslednú noc na treku pred príchodom na Machu Picchu. Trasa dnešného dňa bola zo všetkých 4 dní treku najdlhšia. Podľa môjho odhadu to bolo 13-14 km. Ráno sme začali výstupom do sedla tesne pod 4000m. Mal som opäť chuť to zdolať "jedným dychom" a tak som ignoroval zastávku našej skupiny pri inkských hradbách v polovici výstupu. Cestou hore pod sedlom som predbehol 2 mladých nosičov a tí potom hneď za mnou pridali do kroku a snažili sa udržať moje tempo. Možno sa nechceli len tak nechať predbehnúť nejakým "gringosom" na domácej andskej pôde. Hnali sa za mnou, ale nedal som im šancu. Sedlo som dosiahol z tábora za 38 minút. Hore začalo pršať, ja som mal na sebe krátke tričko, kraťasy a bol som úplne spotený. V sedle som sa vydýchal, okolo mňa prefrčali s úsmevom dvaja predbehnutí nosiči. Nechcelo sa mi hore v daždi prezliekať a tak som vyrazil hneď za nosičmi aj ja. Miernym bežeckým tempom som ich opäť predbehol, čo milých nosičov asi vyprovokovalo, lebo sa pustili za mnou do behu aj oni. Terén bol pomerne náročný, zostupovalo sa zo sedla po inkských schodoch, ale dalo sa to aj zbehnúť, tak som pridal plyn. Nosiči bežali za mnou a postupne sa k nim pridávali ďalší nosiči. A tak sa vytvoril bežecký peletón na čele s bielym "gringom" a za ním letelo 6 peruánskych nosičov. Ostatní trekeri len s údivom hľadeli, či nám nešibe a rýchlo sa uhýbali z chodníka. Takto sme bežali asi 2 km. Po 17-ich minútach sme pribehli k odbočke ku hradbám Sayaqmarka, kde som definitívne zastavil. Peruánsky peletón za mnou s úsmevom trošku pribrzdil a pokračoval ďalej. Na mieste odbočky bola previsnutá skala, pod ktorou nepršalo, čo som využil a prezliekol som sa do suchého. Na zvyšok skupiny som čakal skoro 2 hodiny. Prestávku som využil na písanie denníka a kochanie sa andskou prírodou. Hory okolo poskytovali nádherné pohľady. Reliéf hrebeňov a celková kompozícia bola jedinečná a nedala sa porovnať s ničím v Európe. Horské hrebene boli veľmi strmé, úzke a do veľkých výšok pokryté zeleným porastom. Za okolitými hrebeňmi trčali aj vyššie, snehom pokryté vrcholy andských päťtisícoviek a šesťtisícoviek. Cestou sme kde tu míňali malé jazierka. V nižších polohách vo výške okolo 3000m sme kráčali pralesným porastom s kvitnúcimi orchideami a pozorovali sme rýchlych kolibríkov a zelené, prenikavo škriekajúce papagáje. Napriek všetkým týmto prírodným krásam si najväčšiu pozornosť zaslúžil práve "Camino del Inca" - inkský chodník, po ktorom sme sa blížili k Machu Picchu. Toto unikátne dielo ľudských rúk a umu sa tiahne po andských terénoch bez rešpektu, prekonávajúc veľké prevýšenia i strmé traverzy. Inkovia vybudovali premyslený systém cestnej siete, ktorá bola dlhá až 40tis. km, pričom hlavné trasy z Cusca sa rozbiehali v smere 4 základných svetových strán. Inka Trail smerom na Machu Picchu bol súčasťou severného ťahu. Chodník bol vybudovaný na ťažších úsekoch z kameňov, ktoré sú precízne a pevne vedľa seba uložené. Strmé úseky chodníka sú v podstate riešené ako kamenné schodisko a traverzy po príkrych svahoch sú budované ako hradba alebo kamenný násyp, miestami vysoký i niekoľko metrov, po vrchu ktorého vedie chodník pripomínajúci trochu železničný násyp. Na niekoľkých miestach vošiel inkský chodník aj do tunela vysekaného v skale. S horským vodcom sme si prezreli ruiny Sayaqmarca, ku ktorým nám spravil podrobný výklad. Inkské ruiny sú charakteristické precíznymi múrmi, ktoré majú svoj špecifický rukopis, množstvom schodov, kláštornou časťou zasvätenou slnku, obradnými miestami na obety, prípadne miestom pre astronomické pozorovania, a množstvom hradieb, miestností a priľahlých vybudovaných terasovitých políčok. Prechádzať sa po inkských stavbách vo výškach nad 3500m vzbudzuje obdiv a úžas. Asi hodinu od Sayaqmarky sme mali obednú prestávku, počas ktorej pršalo. Všetci sa pri jedle zložito kryli pod pršiplášťami, ja som si nad sebou rozprestrel dáždnik. Keď za pol hodinu vystriedalo dážď ostré horské slnko, môj dáždnik- slnečník ma chránil ďalej. Poobede sme pokračovali traverzom s miernym stúpaním do posledného sedla, z ktorého bol ostrý a dlhý zostup do Winay Wayna. Všade okolo boli pekné výhľady, ktorým prevaľujúce sa oblaky dávali nádych tajomna. Pri zostupe zo sedla sme si prezreli ešte jedny inkské ruiny Phuyu-Patamarca. Okolo pol piatej sme prišli do Winay Wayna, ktoré je vo výške nášho Gerlachovského štítu. Winay Wayna je turistické stredisko s hotelom, vybudované v príkrom svahu nad údolím rieky Urubamby. Je tam veľa terasovitých políčok určených pre stany a v strede je veľká reštaurácia s členitým interiérom, kde sa každý večer stretávajú turistické skupiny deň pred zdolaním Machu Picchu. Hrá tam hlasná muzika a občas sa tam tancuje. Vo Winay Wayna ponúkali aj teplú sprchu, ale vzhľadom na cenu 5 SOL sme si vystačili aj so studenou tečúcou vodou zadarmo. Večeru nám naši nosiči servírovali v reštaurácii pri veľkom stole, ktorý pre našu skupinu zarezervoval Augustín. Po večeri sme viedli družné rozhovory a tešili sa na ďalší deň na Machu Picchu. V rámci večere som bol delegovaný našou skupinou, aby som vyzbieral nejaké extra peniaze na našich nosičov a kuchára. Podarilo sa mi dať dokopy vyše 120 SOL. Potom Augustín zvolal všetkých okrem nosiča, ktorý práve strážil naše stany a mal som tú česť odovzdať slávnostne túto zbierku nosičom spolu so slovami vďaky. Všetci sme stáli a tlieskali našim nosičom a kuchárovi. Podobný akt "vďakyvzdania" robili aj ďalšie skupiny turistov. Atmosféra vo Winay Wayna družnela. Muzika v reštaurácii hrala tak silno, že sme sa ledva rozumeli. Naša Argentínčanka Timena vstala a začala vyzývať ostatných do tanca. Rád som sa pridal v domnení, že pôjdeme tancovať viacerí. Nakoniec sme vyšli na "parket" iba my dvaja a Timena začala tancovať "salzu". Pri tanci sa krúti panvou, ladne sa vlnia ruky a telo striedavo klesá dole a hore. Cieľom je byť sexi a navzájom sa zvádzať v tanci pohybom. Náš tanec mal úspech, celá reštaurácia nás sledovala s úsmevom a na koniec sme zožali potlesk. Keď sme už boli spolu s Timenou správne tanečne rozohriatí, spustili pieseň "Mambo number 5", a tak sme to roztočili naplno. Timena v druhej polovici piesne odchádzala s dychom a ja som sa cítil, akoby som práve vyliezol zo sauny, ale ten tanec stál za to, aj keď sa nikto nepridal. Pri absolvovaní Inka Trail asi nemali turisti veľa energie nazvyš. Po tanci sme sedeli ešte spolu a popíjali sme pivo. Ľudia sa pomaly vytrácali spať. Z našej skupiny sme ostali už iba my traja Slováčikovia a Timena. Budíček sme mali ráno o 4.00. Vonku začalo prudko liať. Premokli sme cestou do stanu. Zaspávali sme v nádeji, že do rána sa vyprší a bude jasno. Na stan bubnoval intenzívny lejak.