Inka Trail - Machu Picchu

Lialo celú noc. Keď nás zobudili o 4.00 dážď ustal, ale všetko dokola bolo premočené, vrátene môjho uteráka, ktorý sa "sušil" cez noc vonku. Bola ešte tma, ale dalo sa vidieť, že obloha jasná nie je. O 4.30 sme mali raňajky. Pár minút po piatej som už bol netrpezlivý, lebo všetci ešte raňajkovali a tak som oznámil Augustínovi, že už idem dopredu. Cestou na Machu Picchu smerom z Winay Wayna treba dosiahnuť sedlo "Inti Punku" slnečnú bránu (alebo "sun gate"). Brána má 2 významy. Uzriete z nej prvý krát Machu Picchu a je miestom na sledovanie východu slnka nad mestom. Cesta na sedlo Inti Punku mala trvať dobrú hodinu a slnko vychádzalo o 6.15. Vonku sa pomaly rozvidnievalo, zložil som čelovku a obozretne som kráčal vlhkým pralesom po inkskom chodníku. Stačí jeden chybný krok a turista sa môže zrútiť do divokej Urubamby, ktorá zúrivo tečie o 700m hlbšie. Za 50 minút som bol v sedle a každým krokom sa ma zmocňovalo vzrušenie. Najprv som uvidel Wayna Picchu, charakteristický kopec, ktorý sa strmo týči nad mestom. Hneď na to sa mi odkrylo celé mesto, bájne a tajomné Machu Picchu. V sedle už bolo niekoľko desiatok turistov, ktorí sa usádzali na hradbách Inti Punku. Napriek tomu, že to na slnečný východ nevyzeralo, našiel som si svoje miestečko a vytiahol svoje kamerové rekvizity. Na sedlo dorazil aj Johny s Petrom. Mesto sa medzitým úplne zahalilo do hmly. Skrátka pohľadnicový deň sme si nevybrali, ale keď sa mesto začalo odhaľovať spoza mrakov, bolo to vzrušujúce a tajuplné divadlo. Asi po 45 minútach strávených v sedle Inti Punku sme pokračovali inkským chodníkom do mesta, ktoré bolo vzdialené ešte dobrú pol hodinu. Hrdosť miestnych obyvateľov sa nezaprie. Všetky opustené inkské osídlia označujú ako ruiny, ale Machu Picchu je pre nich zachovalé inkské mesto, nie ruina! Machu Picchu je veľmi členité, pri jeho výstavbe boli použité rôzne stavebné štýly a architektúra. Nachádza sa naozaj na rozprávkovom mieste vo výške 2450m. Nad ním sa týči hora Wayna Picchu 2700m a okolo celého mesta vo výške 2000m sa klukatí rieka Urubamba. Pri vstupe do mesta som bol šťastný, že sme ho dosiahli prekonaním 40km dlhého horského Inka Trail a nie vlakom a autobusom, ako to praktizuje väčšina turistov. Je to zaslúženejšie. Ruksaky sme si uložili do úschovne a iba s "malou poľnou" sme spoločne s Augustínom vykročili do ulíc Machu Picchu. Asi hodinu sa nám Augustín venoval, vodil nás po meste a robil výklad k jednotlivým miestam a stavbám. Nevieme presne, kedy bolo toto mesto založené, či ho Inkovia založili alebo iba pokračovali v diele niekoho, kto tu bol usadený ešte pred nimi. Nevieme, ako dlho trvalo osídlenie Machu Picchu, vieme iba to, že Inkovia toto neskutočné mesto opustili ešte pred príchodom Španielov. Prečo? Na túto otázku je veľa hypotetických odpovedí: vojna, božské znamenie, problémy s vodou, epidémia, prípadne kombinácia viacerých faktorov. Domorodci žijúci v okolí samozrejme vedeli po celý čas o existencii opusteného mesta, avšak z úcty k svojim predkom jeho existenciu pred Európanmi dlho tajili. Machu Picchu objavil pre starý kontinent bádateľ a archeológ Hiram Bingham až v roku 1911. Mesto bolo vtedy zarastené pralesom a bez pomoci domorodcov by to nebolo jednoduché. Zaujímavosťou bolo, že až 80% telesných pozostatkov, ktoré boli v meste objavené patrilo ženám. Machu Picchu v súčasnosti konzervujú a sčasti obnovujú do jeho pôvodnej podoby. Niektoré domy boli nanovo zastrešené pôvodnou technológiou. Strecha z niekoľkovrstvovej slamy sa upína k domu na výčnelky z kameňa, ktoré sú z vonkajšej strany domu. V hornej časti mesta v chráme slnka je na vrchu skala, ktorá vraj vyžaruje pozitívnu energiu. Pred nedávnym časom filmovala nejaká spoločnosť reklamný spot na Machu Picchu a nedopatrením odrazili kus tejto skaly, z čoho bol veľký škandál. Zaujímavosťou mesta sú dva asi 30 ročné stromy, ktoré boli uprostred mesta vysadené na návrh jedného archeológa. Jeden z nich, ktorý rastie v strede trávnatého námestia sa stal charakteristickým znakom tohoto mesta a podľa jeho veľkosti sa dá odhadnúť, či je záber z minulosti alebo je súčasnosti. Ani striedavý dážď nenarušil naše dojmy a túto prehliadku sme považovali za jeden z najvýznamnejších bodov našej peruánskej expedície. Keď sa okolo poludnia začalo mesto zapĺňať húfmi turistických "ceprov", ktorých sem vyviezol autobus, rozhodli sme sa vystúpiť na vrchol Wayna Picchu 2700m nad mestom. Až na vrchol viedol inkský chodník. Výstup bol veľmi strmý, takmer vzdušný. Nikdy predtým som nekráčal po tak exponovanom turistickom chodníku. Zväčša sa stúpalo hore schodmi takže nebolo treba liezť za pomoci rúk, ale stúpanie mohlo mať aj vyše 50%-ný sklon. Tesne pod vrcholom bolo treba preliezť zložito 2 malé jaskyne. Na vrchole boli skaly, ale všade okolo boli inkské hradby a stavby. Neviem si predstaviť ako to mohli Inkovia stavať v tomto náročnom teréne. Z vrcholu som zišiel inou cestou cez inkský dom po extrémne strmých schodoch na plošinu pod vrcholom, kde viedla oficiálna cesta. Aj keď viditeľnosť nebola najlepšia, pozorovali sme pod nami Machu Picchu a pod ním hučiacu Urubambu. Naše putovanie po Inka Trail sa chýlilo ku koncu a my sme vedeli, že naša turistická skupina, s ktorou sme strávili 4 plné dni sa rozlúči a rozpŕchne na všetky strany po svete. Za tie dni sme si na seba zvykli a utužili vzájomné sympatie. Keď sme asi pred 2 dňami na treku pozorovali kolibríkov, usmievavá Američanka z našej skupiny s malým batohom zrazu vytiahla knihu o kolibríkoch a iných vtákoch z tejto oblasti, čo nás totálne ohúrilo. Zvlášť sympatický mi bol belgický pár Oliver a Florence, ktorí išli cez Inka Trail individuálne, bez vodcu, ale počas 4 dní sme si boli stále nablízku a na Winay Wayna sme posúvali naše stany, aby sa zmestili aj oni na plošinu, kde sme stanovali. Trek sa definitívne skončil. Poobede sme si vyzdvihli ruksaky z úschovy a zostupovali pešo k rieke. 4,5$ za pár serpentín autobusom sa nám zdalo trochu priveľa. Autobusy jazdili plné jeden za druhým. Miestne deti vo veku 6 až 10 rokov si privyrábajú na Machu Picchu tým, že oblečené v kroji bežia dole paralelne s autobusom po priamej turistickej trase. Vždy, keď sa turistický chodník križoval s cestou, tak kývali turistom a dole pýtali peniaze. Každý autobus sprevádzalo takto jedno dieťa. Naspäť sa deti potom vyviezli prázdnym autobusom. Je to niečo ako "lyžovačka na svahu", dobrý šport a určite výnosný. Turisti žasnú ako môžu deti bežať tak rýchlo, ale vzhľadom na široké serpentíny, autobus ide pomaly a zbehnúť s ním dole nie je problém. Deti v zákrutách museli na autobus dokonca aj čakať. Po zostupe k rieke ma prekvapil jej mohutný a divoký tok, hoci nebolo obdobie dažďov. V mestečku Aquas Caliente odkiaľ išiel vláčik smerom do Cusca bol mestský trh a teplé termálne kúpele, kde sa dalo okúpať. Nemali sme veľa času, ale možnosť okúpať sa bola lákavá. Na brehu pri rozopínaní ruksaku mi môj uterák, ktorý som si sušil navrchu, vypadol do rieky Urubamba. Strata uteráka a intenzívny hlad nakoniec spôsobili, že som ostal v reštaurácii na večeru so zvyškom našej skupiny. Peter a Johny sa šli okúpať. Večer sme na stanici museli absolvovať systém 3 kontrol kým sme sa dostali do správneho vagóna. Väčšina našej skupiny to mala tiež namierené do Cusca. Iba niektorí ostali nocovať v Aquas Caliente. Keď sem prídem nabudúce, vynechaný kúpeľ si určite doprajem. Vo vlaku sa rozprúdila v rámci našej skupiny živá debata pri syre a slivovici, ktorú sme dali "do pľacu". V Ollantaytambo sme prestúpili na autobus, ktorý sa mal dostať do Cusca rýchlejšie. Pri prestupe sme dokúpili pivo a spievanie mohlo začať. Americké hity striedali slovenské ľudovky, vonku ubiehala tmavá peruánska krajina vo výške 3700m. Do Cusca sme dorazili až o 23.00, rozlúčili sme sa a rýchlo išli do nášho hostela, kde bola služba len do 22.00. Našťastie nás ubytovali a vydali nám odložené veci, aby sme sa mohli pripraviť na ranný odchod z Cusca do Puna. Po 4-dňovom treku sprevádzanom dažďom bol servis vecí nutnosťou. Mali sme pred sebou poslednú a veľmi krátku noc v Cuscu.