Z Cusca do Puna

Budíček sme si nastavili na šiestu, aby sme stihli zavŕšiť balenie a prvú tretinu našej expedície odchodom z Cusca. O 7.00 prišiel pre nás Carlos s lístkami na autobus do Puna, k jazeru Titicaca. Na stanici sme sa s Carlosom rozlúčili, zjedli skromné raňajky a nastúpili do celkom slušného diaľkového autobusu. Prechádzali sme cez zopár mestečiek, kde pouliční predavači núkali cez okno autobusu občerstvenie a niektoré ženičky sa dokonca dostali do autobusu a predávali chlieb, posúchy, prípadne mäso, ktoré sekali na kusy podľa želania cestujúcich príručným sekáčikom priamo pri sedadle. Podľa Petrovho výškomera sme stále stúpali vyššie nad Cusco. Prekonali sme výšku 4000m a pozorovali okolité kopce, ktoré boli sčasti pokryté snehom. Zanedlho sme dosiahli najvyšší bod cesty medzi Cuscom a Punom, sedlo vo výške 4338m. Chalani si teda opäť zdvihli svoje osobné výškové rekordy z výšky 4200m a to dokonca pri jazde autobusom. Cesta bola prijateľná, viedla po náhornej plošine medzi hrebeňmi hôr. Po temer piatich hodinách šofér zastavil uprostred planiny a vyhlásil "cikpauzu". Bol už najvyšší čas, lebo mnohí vybehli z autobusu veľmi rýchlo. A tak sme si všetci svorne, muži a ženy spoločne pouľavovali uprostred "ničoho", medzi trsmi horskej trávy. Cesta do Puna trvala približne 7 hodín. Pozornosť vzbudila Juliaca, ktorá je dopravným uzlom a zároveň najväčším mestom (100 tis. obyvateľov) v provincii Puno. Juliaca na mňa pôsobila ako po zemetrasení, hlavne keď sme sa ocitli v štvrti, kde boli všetky domy rozostavané. V autobuse sa nám prihovoril jeden Peruánec a ponúkal nám v Pune ubytovanie a svoje turistické služby. Získali sme od neho zopár informácií, ale rozhodli sme sa, že najprv navštívime cestovku, ktorá bola odporúčaná publikáciou Lonely Planet. Peruánec bol našim rozhodnutím sklamaný. Pôvodne sme chceli ísť najprv na bolívijský konzulát a vybaviť si víza do Bolívie, ale Peruánec nás ubezpečil, že víza do Bolívie nepotrebujeme, že vízová povinnosť Bolívie sa vzťahuje iba na Brazílčanov. V Pune sme hekticky vystupovali z autobusu, lebo sa na nás vrhali rôzni agenti a taxikári a ponúkali ubytovanie a odvoz. My sme si potrebovali vybrať z batožinového priestoru naše ruksaky a stan a taxíkom sa odviesť do vytypovanej cestovky All Ways Travel, ktorá, ako sme neskôr zistili, bola vzdialená iba 300m. V cestovke sme natrafili na seriózneho, perfektne anglicky hovoriaceho staršieho pána, ktorý nám veľmi ochotne poradil. Našim zámerom bolo ísť do Bolívie do prístavného mestečka Copacabana na brehu Titicaca. Z Copacabany sme chceli absolvovať výlet lodičkou na Isla del Sol (ostrov Slnka) spolu s prenocovaním na ostrove a ja som mal veľkú túžbu navštíviť na bolívijskej strane Tihuanako a jeho tajuplné predhistorické ruiny a pyramídy. Toto bol náš bolívijský zámer. Na peruánskej strane sme si plánovali prezrieť plávajúce trstinové ostrovy "Uros", a ak by vyšiel čas aj Chullpas - pohrebiská predinkskej kultúry v oblasti Sillustani neďaleko Puna. Pán z cestovky nás však schladil informáciou, že do Bolívie Slováci potrebujú víza, ale vzhľadom na to, že je piatok 16.30, konzulát Bolívie v Puno už nemá úradné hodiny a víza môžeme získať až v pondelok po víkende. Bez víz nám neodporúčal cestovať do Bolívie, lebo na hraniciach víza nevydávajú a bez víz by sme mohli spôsobiť problémy nielen sebe samým ale i celému autobusu. Výlet z Copacabany na Bolívijskej strane nám odporučil objednať si priamo tam a hoci sme nemali veľkú chuť navštíviť La Paz, výlet do Tihuanaka sa nedal absolvovať z Copacabany ináč, iba cez túto bolívijskú metropolu. Vzhľadom na to, že sme nemali víza, začal sa náš sen o Bolívii, ostrove Slnka a Tihuanaku komplikovať. Pán z cestovky sa ponúkol, že s nami pôjde na veľvyslanectvo a pokúsi sa potlačiť vybavenie víz v ten deň. Jeho ústretovosť ma až šokovala. Prešli sme dvomi ulicami a vyšli na druhé poschodie domu, kde bola kancelária veľvyslanectva. Pracovné hodiny boli od pondelka do piatku od 9.00 do 15.00. My sme prišli tesne pred 17.00. Najprv nám nikto neotváral. Potom sa dvere otvorili a pán z cestovky vysvetlil trpezlivo po španielsky úradníkovi konzulátu náš problém. Úradník reagoval zamietavo, nakoľko bolo už po pracovnej dobe. Rozhovor trval niekoľko minút a po nich nám pán z cestovky pretlmočil do angličtiny, že sa o to môžu pokúsiť, ale potrebujú telefonovať do Bolívie a telefón bude stáť 10 $ extra. Víza samotné stáli 20 $ na osobu. My sme ihneď súhlasili. Jednalo sa o Petra a o mňa, lebo Johny mal britský pas a víza do Bolívie nepotreboval. Pracovník nás pozval do vnútra a cez pána z cestovky nás požiadal spraviť si fotokópie našich pasov, ktoré musí odfaxovať do Bolívie. Zároveň zvýšil extra taxu kvôli faxovaniu na 15 $. Bolo nám jasné, že tých 15 $ ide do jeho vrecka. Celková cena za 2 víza vychádzala teraz na 55 $. Súhlasili sme s tým, ale v duchu sme si povedali, že vyššie už v žiadnom prípade nepôjdeme. Boli sme radi, že bol s nami aj pán z cestovky lebo úradník vedel iba po španielsky. Pán z cestovky nás potom zaviedol do kopírovacej služby a vrátil sa naspäť do práce. Termín na spätné doručenie kópií na konzulát sme mali stanovený do 17.30. S fotokópiami sme sa vrátili na konzulát. Úradník nám ešte pred dverami naznačil, že peniaze máme dať vopred. Podal som mu 50 $ bankovku a spýtal som sa Petra či nemá 5 $ bankovku. Úradník žiadal medzitým odo mňa ešte 25 $. Zháčil som sa a ešte raz som mu povedal sumu, na ktorej sme sa dohodli pôvodne. Pre istotu som vytiahol svoj zápisník a napísal som mu výslednú sumu na papier. Úradník od nás žiadal 15 $ extra na osobu a teda spolu až 70 $. Túto sumu som odmietol zaplatiť a požiadal som ho, aby mi vrátil pasy, a 50 $. Úradník znížil požadovanú sumu na 60 $ a žiadal ešte 10 $. Ja som mu podával 5 $ a trval som na cene 55 $, ináč som mu naznačil, že do Bolívie nemáme záujem vycestovať. Úradník nakoniec pristal a uspokojil sa "iba" s 15 $ sprepitným za celú transakciu. Vošli sme do kancelárie a čakali na vydanie víz. Asi za 15 minút sme dostali naspäť pasy aj s vízami do Bolívie. Naše jednanie s úradníkom bolo úspešné a zdalo sa, že spokojnosť bola na oboch stranách. Počas našej misie na veľvyslanectvo bol náš britský občan Johny delegovaný, aby vymenil v banke peniaze. Podľa dohody sme sa stretli všetci spoločne v cestovke, aby sme si vybavili ubytovanie na dnešnú noc v Pune a lístok do Copacabany na zajtra ráno. My sme získali víza "za dobrú cenu" a Johny nám spätne nahlásil, že zabudol stan v autobuse, ktorý nás pred vyše 2 hodinami doviezol z Cusca. Bola to tvrdá rana, lebo stan sme chceli ešte použiť pri výstupe na Chachani, navyše Johny ho kúpil v Londýne 2 dni pred našim odchodom do Peru. Napriek veľmi malej šanci sa Johny rozhodol ísť ho hľadať na autobusovú stanicu. My sme medzitým s Petrom v cestovke zabezpečili ubytovanie a lístky na autobus do Bolívie. Asi po hodine, keď sme už mali obavy, aby sme so stanom neprišli aj o Johnyho, nám Johny zavolal do cestovky z autobusovej stanice. Zatiaľ stan nenašiel, ale potreboval zistiť meno prepravnej spoločnosti, ktorá nás dopravila do Puna. Nadiktoval som mu tento údaj z cestovného lístka a dohodli sme sa, že sa počkáme až na ubytovni. Asi po polhodine prišiel do ubytovne za nami aj Johny s úsmevom na perách a v rukách držal zabudnutý stan. Výkupné za stan stálo 2 $, čo bol ešte lepší biznis ako sme mali my na veľvyslanectve. Mohli sme konečne spolu vyjsť do ulíc Puna na zaslúženú večeru. Puno je hlavné mesto rovnomennej provincie (80 tis. obyvateľov), nachádza sa na brehu jazera Titicaca vo výške 3830 m. Je to zároveň turistické centrum tejto oblasti odkiaľ sa podnikajú výlety na jazero Titicaca a do jeho okolia. Ako sme sa prechádzali ulicami mesta, ktoré pôsobilo oveľa juhoamerickejšie ako Cusco, zažili sme aj večerný karnevalový sprievod s pestrofarebnými dievčatami, indiánskymi postavičkami, hlučnou dychovou kapelou a výrazne znejúcim bubnom. Latino ! Večerali sme vo veľmi solídnej reštaurácii na Plaza de Armas, ktorú nám odporučil pán z cestovky. Keď sme sedeli za stolom ako vetrom ošľahaní cestovatelia, veľmi sme sa zabávali na vedľa sediacej partii 20-tich Peruáncov. Sedeli za veľkým stolom, oblečení v oblekoch a kravatách a slávnostne si odovzdávali nejaké vyznamenania, pri ktorých odznievalo nekonečné množstvo ďakovných prejavov a aplauzov. Táto formálna atmosféra neustále zanikala vo vrave turistov, ktorí sedeli pri okolitých stoloch. Náročný deň sme zakončili v našom hoteli pri fľaške piva. V Pune sme spali zatiaľ najvyššie na našej ceste.