Bolívia - Tihuanako

Ráno bolo ťažké. Po 3 hodinách spánku vstávame, balíme sa a opúšťame hotel. Olivera a Florence nemáme tú súdnosť budiť. Taxík nás vezie preplnenými ulicami na druhú stranu La Paz, na Cementario, kde je autobusová stanica. Chceme ísť do Tihuanaka a po jeho prehliadke pokračovať ďalej cez bolívijsko-peruánsku hranicu až do Puna. Lístky na autobus nemáme zabezpečené, ale každý nám vravel, že to nie je problém. A naozaj, ešte iba vystupujeme z taxíka, už nám jeden "vyvolávač" ponúka odvoz do Tihuanaka. Cena 1 $ za osobu je veľmi prijateľná, nastupujeme do zadnej časti mikrobusu. O pár minút, keď je mikrobus temer plný, odchádzame z autobusovej stanice. Vyvolávač, ktorý je súčasťou každého mikrobusu kričí cez otvorené okienko na ľudí na ulici a snaží sa zaplniť posledné voľné miesta v mikrobuse. Výrazné: "Kvaki, Kvaki, Kurva, Tihuanako", stále znie dookola ako verklík z úst vyvolávača. Mikrobus pomaly stúpa hore metropolitným kotlom do výšky 4000m. Mesto sa zdalo byť nekonečné. Po dosiahnutí vrchola kotliny pokračovalo ďalšími štvrťami na náhornej plošine Alti Plano. Nie nadarmo sa hovorí o Bolívii aj ako o Tibete Južnej Ameriky, kvôli jej vysokohorskej polohe, ale aj izolovanosti. "Kvaki, Kvaki, Kurva, Tihuanako" vykrikuje neúnavne vyvolávač do davu ľudí naše zastávky. Nakoniec je úspešný, mikrobus pre 15 ľudí je zaplnený do posledného miestečka, že neostalo voľné ani pre vyvolávača. Ten už nemusí vykrikovať, ale krčí sa medzi sediacimi cestujúcimi až kým na ďalšej stanici niekto nevystúpil. Asi za hodinu a štvrť nás vyložili v Tihuanaku. V podstate je to taká diera uprostred ničoho. Veľmi sa to teda od predstáv, ktoré som mal o Bolívii v detstve nelíšilo. Okolo nás bola rovina Alti Plano, v diaľke sa črtali kopce. Vystúpili sme pri budove múzea Tihuanako, hneď pri nás bolo asi 10 stánkov zo suvenírami a vedľa nich bola oplotená veľká plocha pozostatkov Tihuanaka. Medzi stánkami a múzeom vedie železničná koľajnica. Tihuanako je označované za najvýznamnejšiu archeologickú lokalitu v Bolívii. Zachovali sa tu pozostatky veľkého mesta a starej kultúry. Tihuanacká kultúra zaznamenala rozkvet v období 600 - 1000 rokov nášho letopočtu avšak vznik mesta je datovaný do obdobia 700 rokov pred n. l. čo by korešpondovalo s "našim" Rímom. Keď je vznik Ríma opradený tajomstvom, tu v Bolívii je Tihuanako opradené tajomstvami skrz na skrz. Niektoré teórie vravia, že Tihuanako vzniklo oveľa dávnejšie, tisíce rokov pred Kristom, dokonca tí najodvážnejší označujú Tihuanako ako mesto Adamovo, čiže prvá veľká metropola sveta. Pravda bude asi niekde uprostred. Faktom ostáva, že v čase Inkov bolo Tihuanako už v ruinách. V 16.storočí prišli sem Španieli, ktorí v honbe za zlatom poškodili štruktúry 5 podlažnej pyramídy Akapana. Najsmutnejšou kapitolou Tihuanaka je už relatívne súčasná bolívijská história, keď sa Tihuanako v minulých storočiach využívalo ako kameňolom pre stavbu železníc. Ešte aj v 20.storočí slúžilo Tihuanako ako zdroj kameňa, pričom stavebný materiál ťažili z pozostatkov mesta s použitím dynamitu a s požehnaním bolívijskej vlády. Až po 2. svetovej vojne si najvyššie kruhy v Bolívii uvedomili historický význam Tihuanaka a priradili mu štatút archeologickej rezervácie. Ľudia mohli začať chodiť obdivovať aspoň trosky z toho, čo sa nestihlo nespustošiť za 400 (!) rokov drancovania. Pôdorysy stavieb v Tihuanaku majú úctyhodné rozmery so stranami aj vyše 200 metrov. Tihuanacká kultúra bola 500 rokov pred Inkami rozšírená po veľkom území Peru a Bolívie. Z tejto kultúry čerpali a prevzali mnohé symboly ako napríklad andský kríž aj Inkovia. Vstupné do Tihuanaka zahŕňa prehliadku a návštevu 2 exteriérových komplexov - hlavnej časti Tihuanaka a vedľajšej časti Puma Punku (brána pumy). V múzeu bol zákaz fotografovania výrazne označený nápisom v angličtine: "Zákaz fotografovania v tejto miestnosti" Keď sme boli v ďalšej miestnosti bez zákazu a Johny odfotil obetnú misu so sladkosťami a nenarodeným lamím mláďaťom, všimol si to hliadkujúci ozbrojený vojak a chcel Johnymu vytiahnuť z fotoaparátu celý film. Bola to nepríjemná situácia, ale boli sme nekompromisní a problém sme nejako zahrali do autu. Prechádzka po ruinách bola vzrušujúca, i keď som očakával, že sa tu zachovalo viac artefaktov. Príjemné bolo, že tu neboli masy turistov, iba ojedinelé skupiny a 2 školské autobusy s deťmi. V obrovskom areáli sa to stratilo. Na okolo bolo množstvo domorodcov, ktorí ponúkali "zaručené" originály opracovaných kamienkov a skamenelín z Tihuanaka vo veľmi rôznych cenových reláciách. V zapadnutej reštaurácii "Puma" sme si dali obed. Tetuška, ktorá sa starala o chod reštaurácie zároveň striedavo odbehovala predávať pohľadnice a propagačný materiál do múzea. Biznis je biznis! Po obede, nákupe suvenírov a prehliadke Tihuanaka sme osameli traja s ruksakmi uprostred ničoho a kráčali sme po prašnej ceste smerom na hlavnú. Potrebovali sme sa dostať do pohraničného mesta Desaguadero na bolívijsko-peruánskej hranici, ktoré bolo vzdialené vyše 40 km. Asi po štvrť hodine nám zastavilo prázdne auto a ponúkalo nám odvoz za 5 $ na osobu, čo sme odmietli. Za ďalšiu štvrťhodinu nám zastavil preplnený mikrobus a ponúkol nám túto službu za 2 $. V mikrobuse, ktorý bol pôvodne určený pre 15 cestujúcich sa tlačilo vrátane nás 20 ľudí, ďalší traja boli vylezení na streche spolu s množstvom batožiny. Uháňali sme Alti Planom veľkou rýchlosťou, vodič mal hlasno pustenú miestnu muziku a neustále mu klipkali oči. Asi 20 km pred hranicou sme zastavili na predhraničnej kontrole, museli sme vystúpiť z mikrobusu a prísť k okienku, za ktorým sedel bolívijský pohraničný úradník. Pravdepodobne mal problém s gramotnosťou, lebo párik z Islandu, ktorý stál pred nami, zapisoval 10 minút do hrubej knihy. Keď sme prišli na rad my traja, úradník rezignovane mávol rukou a nechal nás prejsť bez zápisu. Súčasťou zastávky bol aj malý úzky trh, cez ktorý bolo treba povinne prejsť. Ja som celú túto kontrolu chápal ako súčasť marketingu a podpory predaja na trhu. Bolo sparno a väčšina predavačiek v stánkoch spala spánkom spravodlivých. Po ďalších 20 km sme mikrobus definitívne opustili v hraničnom mestečku Desaguadero na brehu Titicaca. Bol to taký rušný zapadákov s množstvom predavačov, motajúcich sa opilcov, náklaďákov čakajúcich na odbavenie a ozbrojených strážcov poriadku. Po vypísaní povinných formalít prechádzame hranicou na peruánsku stranu, kde sa formality opakujú. Za hranicou prijmeme ponuku taxikára, ktorý nás chce odviesť do Puna vzdialeného 150 km spolu za 30 SOL (450,-Sk). Po hodine a pol jazdy popri Titicaca podvečer prichádzame do Puna do našej cestovky All Ways Travel, aby sme si zabezpečili program na nasledujúci deň. Chceme využiť posledný deň pri Titicaca naozaj efektívne a tak si kupujeme na doobeda výlet na plávajúce ostrovy Uros, poobede výlet na pohrebisko Chullpas v Sillustani a na večer lístky na nočný autobus z Puna do Arequipy. Viac sa už stihnúť nedá. Všetci sme po celom dni a presune z La Paz do Puna dosť unavení, dávame si v reštaurácii večeru a ideme spať. Útočisko na túto noc nám v Pune opäť poskytol hotel Qoni Wasi, kde sme mali v depozite naše nepotrebné veci počas výletu do Bolívie.