Dudliho zápisky Patagonia 98 · Sikkim 99 · Peru 2000 · Karibik 2002 · Barma 2002 · Irán 2003

PUNO, UROS, CHULLPAS

Ráno sa zobúdzame neskôr. V uliciach Puna je čulý ruch. Vyvolávači mikrobusov sa bijú o cestujúcich, bicyklové a trojkolkové drožky ponúkajú prevoz po meste, predavači oslovujú každého okoloidúceho, babičky - veksláčky na uliciach ponúkajú zmenárenské služby a dohadzovači pred reštauráciami ťahajú za rukáv okoloidúcich, aby zavítali do ich lokálu. Nás viezol mikrobus z cestovky do prístavu v Pune. Čakala nás posledná plavba po jazere Titicaca. Jazero sa nachádza v nadmorskej výške 3810m, je dlhé 170km, najväčšiu hĺbku má 274m a priemerná teplota jazera je 9°C. Toľko hlásala tabuľka v prístave. Nás čakala asi hodinová plavba po jazere k plávajúcim ostrovom Uros, veľkej turistickej atrakcii tejto časti jazera. Urosovia sú pradávny národ, ktorý žije na jazere od nepamäti. Ich jazykom je Aymarština, ich pôvod je nejasný. Urosovia sa považujú za priamych potomkov bohov, tvrdia, že sa líšia od ľudí, lebo nepotrebujú k svojmu životu pevnú zem pod nohami a vraj im koluje v žilách čierna krv. Ich prirodzeným životným prostredím sú šachorové ostrovy spevnené rastlinou nazývanou totora. Z totory si Urosovia vyrábajú svoj životný priestor na jazere, chatrče na ostrove, preslávené totorové člny a totoru vedia spracovať aj ako potravinu. Člny i pôda ostrova postupne zospodu prehníva a klesá, treba preto totoru na spevnenie ostrova neustále dopĺňať. Podobne totorový čln, ktorého výroba trvá jeden mesiac, má životnosť na vode iba 8 mesiacov. Potom sa vyradí a nahradí novým člnom. Na totorovom člne sa preplavil cez Tichý oceán aj moreplavec Thor Heyerdhal, ktorý chcel dokázať historický kontakt a prepojenie medzi územím Južnej Ameriky a tichomorskými ostrovmi. V praxi si Urosovia už osvojili drevené člny a klasické člny z totory vyrábajú už len kvôli turistom a slávnostným príležitostiam. My sme sa plavili k ostrovom Uros cez časť jazera zarastenú hustým rákosím. V rákosí bola ulička akurát pre dve menšie lodičky. Ako sme sa približovali, začali sme rozlišovať jednotlivé plávajúce ostrovy. Urosovia obývajú v tejto oblasti 45 ostrovov, na ktorých žije 2100 obyvateľov. 20 ostrovov je sprístupnených turisticky, ostatné by mali žiť svojim pôvodným spôsobom, ktorý nie je degenerovaný turistickým ruchom. Na ostrove žije zvyčajne niekoľko generačná jedna rodina a živia sa "plodmi" jazera. Rastlinami, rybami a vtáctvom. Cez víkend chodia obchodovať na pevninu, kde na trhu vymieňajú tovar za tovar. Keď sme pristáli na jednom menšom ostrove, privítali nás domorodci pri stánkoch so suvenírami. Sprievodca nám spravil výklad o Urosoch a totore, ktorú sme mali príležitosť ochutnať v surovom stave. Na ostrove bolo v polkruhu postavených 8 chatrčí, v strede sa nad chatrčami vynímala "poľovnícka besiedka", cez ktorú sa navzájom dorozumievali, prípadne zvolávali na mítingy ľudí z iných ostrovov. Ženy sa venovali "biznisu" v stánkoch, za chatrčami v člne plakalo osamelé asi 3-ročné dievčatko, ktoré si nik nevšímal. Po pol hodine nás previezli v totorových člnoch asi 500 m na ďalší podobný ostrov, kde boli opäť stánky so suvenírmi a chatrče. Aj keď sa tvárili, že žijú pôvodným spôsobom, nad chatrčami mali umiestnené solárne batérie, niektoré chatrče boli z plechu a v jednej slamenej chatrči som objavil bosé deti a otca rodiny ako sledujú z videa film Terminátor. Výlet na plávajúce ostrovy Uros je hodný návštevy, je to turistický skanzen, o ktorom je dobré mať niečo dopredu preštudované, ale zároveň je to turistická exkurzia, ktorá je porovnateľná s návštevou ZOO, kde sa exponáty iba tvária, že sú naozaj autentické. Poobede sme sa vrátili do Puna a dopriali sme si dobrý obed. Hneď po ňom sme sadli do autobusu a uháňali od jazera Titicaca smerom k Chullpasom do Sillustani. Chullpasy sú historickými pohrebiskami Inkov a predinkskej kultúry. Kečuánci ich nazývali mŕtve domy a slúžili na "uskladnenie" mŕtvych tiel svojich blízkych. Jedná sa o kamenné veže kruhového pôdorysu. Predinkské kultúry budovali tieto veže do výšky maximálne 5m a pochovávali do nich všetkých svojich mŕtvych. Inkovia stavali svoje mŕtve domy precízne z kamenných blokov až do výšky 12m a pochovávali tam iba mŕtvych z vyššej kasty. Slovo chullpas, ktoré sa zaužívalo ako meno pre tieto impozantné hroby, označovalo pôvodne spôsob pochovávania. Chullpasy v Sillustani sú pomerne zachovalé na kopci pri jazere Amayo a je ich tam z rôznych období niekoľko desiatok. Okrem inkských Chullpasov sme si pozreli aj magnetickú skalu v tvare pumy s motívom hada uprostred a inkský kruhový kalendár Intiwatana vytvorený magnetických z kameňov. Výlet k Chullpasom je zaujímavý a opäť je na každom návštevníkovi, či sem príde poučený alebo si iba vypočuje komentár sprievodcu. Po prehliadke Chullpasov sme sa vrátili podvečer naspäť do ruchu mesta Puno. V hoteli sme si museli riadne švihnúť s balením našej plnej poľnej, aby sme sa pripravili na prechod do poslednej tretej nášho veľkého putovania. Na autobusovej stanici sme si našli svoj spoj do Arequipy. Nezvyčajný zjav, peruánsky černoch stál pri autobuse a registroval prichádzajúcich cestujúcich. Mal v sebe veľa energie, stále vykrikoval a hovoril rýchlo po španielsky. Pred nastúpením sme si ešte kúpili nejaké jedlo a pitie, lebo deň za nami bol náročný a bez večere. Momentom ako sme sa usadili v pomerne luxusnom a nie úplne plnom autobuse, peruánsky černoch začal vysvetľovať organizačné pokyny pre cestujúcich v španielčine. Vysvetľoval to veľmi dôrazne a ja som mu nerozumel vôbec nič hoci to celé vyzeralo veľmi dôležité. Potom podišiel k nám a začal nám to celé opakovať slovo po slove, ešte dôraznejšie, stále však po španielsky. Na základe slovného spojenia "solo urinado" nakoniec Johny pochopil, že záchod v autobuse môžeme použiť na malú, v žiadnom prípade nie na veľkú potrebu. Keď sa už zdalo, že organizačné pokyny zvládol teoreticky celý autobus, postavil sa peruánsky černoch do polohy rečníka a začal svoj sugestívny prejav. Trvalo to asi 10 minút a opäť som nič nechápal. Bolo to niečo neštandardné a neskutočné. Chvíľu som mal pocit, že vysvetľuje svoje politické stanovisko, potom prešiel na sex, hovoril o zdraví, o vitamínoch až potom sa to celé konečne rozuzlilo. Peruánsky černoch vytiahol krabičku s cukríkmi, začal ich ľuďom rozdávať a ja som pochopil, že okrem sprievodcu autobusu bol poverený funkciou dílera cukríkov. Ešte predviedol krátky kvetnatý prejav o kvalite produktu a potom začal od ľudí vyberať peniaze za rozdané cukríky. My sme 2 balíčky vrátili a jeden sme si nechali za 1 SOL (15 Sk) na ochutnanie. Cukríky boli odporné a nechutili nám, asi kvôli tomu, že nerozumieme po španielsky. Keď sa skončila prezentácia spojená s predajom, boli sme už dávno za Punom. Z Puna do Arequipy idú v princípe 2 autobusové cesty. Jedna ide priamo cez hory a meria 300 km. Prekonáva andský hrebeň vo výške 4690m a všeobecne nie je odporúčaná. My sme išli po trase, ktorá obchádza náročné horské úseky a meria až 700km. Ako sme zistili na konci cesty podľa údajov výškomera, my sme prekonali sedlo tiež vo výške vyše 4600m. V autobuse premietali film "Tanec s vlkmi" s Kevinom Kostnerom s veľmi hlasným španielskym dabingom. Asi v polovici deja, keď Kevin balil fešnú indiánku sa film pokazil. Po 20 minútach zrnenia prišiel nejaký fachman a pustil iný film z prostredia amazonskej džungle.


« späť · úvod · ďalej »