Colca kaňon - kondory, dno kaňonu

Pred 2 a pol rokmi sme pozorovali kondorov v Ohňovej Zemi, na konci sveta na hrebeni drsných hôr, kde sme boli úplne sami, iba my a kondor. Teraz to bola turistická atrakcia, niečo čo motivuje turistov masovejšie prísť do týchto končín a vstať skoro ráno o 5.00 kvôli veľkému a vznešenému vtákovi. Po raňajkách sme už za svetla vyrazili spoločne mikrobusom pozdĺž Colca kaňonu k miestu, kde kondory hniezdia. Asi po 15 minútach jazdy sa Peter buchol do pŕs a hrozivo skonštatoval, že doklady, ktoré nosí stále okolo krku nechal v hosteli ráno pod vankúšom. Vraciame sa mikrobusom tých pár kilometrov a Peter nachádza našťastie svoje identity na pôvodnom mieste. "Second servis" a cesta za kondorom sa začína, teraz už naozaj. Cestou ideme okolo malebných terasovitých políčok, úžasne vytvorených v reliéfe krajiny, ktorých vek je odhadovaný až na 1600 (!) rokov. Ľudia aj v tejto náročnej a pre život drsnej krajine žili od nepamäti, v čase, keď naši európski predkovia mali predstavu o tom, že za siedmimi horami a siedmimi dolinami je plot a za ním je už koniec sveta. Po hodine a pol jazdy zastavujeme pri kríži na okraji naozaj hlbokého kaňonu, na mieste, ktoré sa volá "Mirador Cruz del Condor" (Vyhliadka - kondorov kríž). Niekoľko desiatok turistov už zabodávalo zraky a objektívy fotoaparátov a kamier do rokliny, kde by sa mal objaviť očakávaný kondor. Prechádzam okolo stánkov zo suvenírami a nealko nápojmi, a začínam rozkladať svoje kameramanské rekvizity. Statív staviam tesne pri okraji kaňonu. V diaľke sa objavuje prvý kondor. Plachtí bez mihnutia krídel v kaňone pod nami a je mu úplne jedno, či ho niekto pozoruje a či jeho prelet stačí na dobrý záber fotoaparátu. Za chvíľu sa objaví ďalší kondor. Kondory pomaly plachtia vyššie a vyššie a objavujú sa ďalšie kusy. V jeden moment pozorujem až 6 kondorov odrazu. Spraviť dobrý záber je ale stále problém. Kondory s nami vôbec nespolupracujú. Radšej by som skúmal ich osobnosť ako zachytával ich pohyb mojou kamerou. Počasie bolo bezoblačné a slnečné. Johny a ja sme sa začali pripravovať na náš individuálny trek do hlbín kaňonu, Peter vzhľadom na svoj zdravotný stav po Chachani, sa rozhodol ísť so skupinou s mikrobusom naspäť do Arequipy. Berieme ruksaky, lúčime sa s Petrom a Shirley, Johny ešte robí so Shirley pri kaňone malé interview a sme opäť nezávislí. Šľapeme ďalej popri ceste vrchom kaňonu pozdĺž rieky Colca. Ruksaky na pleciach nie sú až také ťažké a my cítime pohodu z pohybu po krásnej krajine. Hĺbka kaňonu pod nami ma fascinuje podobne ako dedinky, ktoré v kaňone cestou pozorujeme. Oproti nám ide malý mikrobus a keď nás míňa brzdí a zastavuje kúsok od nás. Z mikrobusu vystupujú piati Slováci, ktorí pozorovali kondora ďalej v kaňone na inom mieste. Spoznali nás ako kráčame a chceli nás pozdraviť. Podali sme si ruky a zaželali vzájomne šťastnú cestu. Od tohoto momentu sa naše cesty pobrali každá svojim smerom. My pokračujeme ďalej spoločne s pár ďalšími turistami okolo ďalšieho vyhliadkového miesta k mestečku Cabanaconde. Cestou míňame malé vodné nádrže, akvadukty a obdivujeme miestny zavlažovací systém. Cítime sa neviazaní, slobodní, stratení v ďalekej krajine a sme šťastní. Cabanaconde je malé opustené mestečko, kde chodí pár autobusov. Je tu niekoľko obchodíkov, škola a ľudia sa tu živia turistikou, obchodom alebo poľnohospodárstvom. V jednoduchom hosteli neďaleko pokojného námestia si dáme obed za 5 SOL a informujeme sa na cestu na dno kaňonu, kde chceme zostúpiť a prenocovať. Prevýšenie našej trasy je 1200m a našou motiváciou je prenocovanie v oáze na dne kaňonu. Nakupujeme potrebné maličkosti a s odhodlaním sa vydávame na zostup dole. Podľa pokynov domorodcov ideme uličkou cez mestečko smerom ku kaňonu. Za poslednými domami začínajú malé terasovité políčka a na ceste pod našimi nohami je veľké množstvo plastových odpadkov. Asi tu viazne odvoz komunálneho odpadu. Cesta ďalej pokračovala oblúkom smerom od kaňonu a mierne do kopca. Zneisteli sme, či je to naozaj ten správny smer. Značenie chodníkov v Peru takmer neexistuje. Vraciame sa naspäť a vstupujeme s Johnym na políčka. Snažíme sa dostať na opačnú stranu rokliny smerom k zostupu. Zasekávame sa medzi políčka, kaktusy a temer horolezecké skaly. Našťastie stretávame domáceho chlapca na jednom z políčok. Naznačil nám, že sme úplne zle a ukázal nám správny smer. Traverzujeme malú roklinu a hľadáme ďalej cestu na dno kaňonu. Pozorujeme ďalších troch turistov - zablúdilcov, ako sa snažia dostať k nám. Kričíme na nich, aby nás nenasledovali, lebo ani my nie sme na chodníku, ale aby problémové miesto obišli veľkým oblúkom. Asi za 10 minút sa s nimi stretávame konečne na správnom chodníku. Dievča z Brazílie a dvaja Izraelčania sú nám vďační za našu navigáciu. Aj my sme radi, že sme sa dostali z bludiska domorodých políčok. Sme na správnej ceste a tesne pod nami je hlbina kaňonu. Naozaj chceme ísť dolu do nekonečna? Áno! Schádzame po strmom kľukatom chodníku s prachovým a kamienkovým povrchom. Mám iba tenisky. Pevné vibramy som náročky nechal v Arequipe. Občas stretávame somárov a pohoničov ako šľapú hore kaňonom. Dole hlboko pod nami sa začína objavovať malebná palmová oáza s lákavým bazénikom. Keď sme sa míňali s pohoničom a somárikmi, šmykol som sa na malých voľných kamienkoch, stratil som rovnováhu a padal k zemi. Snažil som sa neublížiť si a padnúť na ruksak. Podarilo sa mi to. Na zemi som pocítil ako mi z ruksaku vyteká nejaká tekutina. Bolo to červené peruánske víno, ušľachtilé a nie lacné, ktoré sme si s Johnym chceli dopriať na dne kaňonu. Skladám ruksak, vylievam víno z ruksaku a likvidujem črepy z fľaše. Kôň má 4 nohy a tiež sa občas potkne…. Bazénik pod nami sa pomaličky približuje, zväčšuje a mne to dodáva motiváciu a vedomie, že idem tým správnym smerom. Johny zaostal za mnou a mňa to ťahá k bazénu ako magnet. Oáza dostáva čoraz konkrétnejšie tvary a začína sa podobať raju na zemi. Tesne nad vrcholmi paliem stretávam domáceho, pýtam sa na bazén a ten súhlasne pokýval hlavou a vedie ma k bazénu. Hustá zeleň, palmy a bazén prirodzene vytvorený medzi dvomi veľkými skalami ma nútia vysloviť : "Paradiso". "Sí seňor, paradiso", odpovedá spontánne domorodec. Ocitám sa naozaj v raji. Po namáhavom zostupe zhadzujem ruksak, nasadzujem plavky a ponáram sa do príjemne teplej vody bazéna. Na moje opýtanie mi domáci prináša k bazénu fľašku veľkého, chladného piva. Toto nie je očistec, som v raji ! Zostup dolu mi trval 1 hod 35 min. Čľapkám sa v bazéne, do ktorého stále vteká slnkom prehriata voda po skale, ktorá tvorí prirodzený breh bazéna. Po chvíli prichádza Johny a spoločne sa kocháme akoby "karibským" prostredím a pohostinnosťou miestnych obyvateľov. Pár výškových metrov pod bazénom je zelená lúka s bambusovými chatrčami, palmami a rozprávkovým bielym koňom. Po lúke šantia 3 detičky, uprostred lúky je ohnisko a okolo zurčí potok. Pod nami je koryto rieky Colca. Domáci nás vedie do jednej z chatrčí a ukazuje nám naše ležovisko. Na večeru si varíme vlastné jedlo, o ktoré sa delíme s miestnymi detičkami a psom. Víno som cestou rozbil a tak popíjame ponúkané pivo, večer po zotmení trávime pri táboráku z palmových listov a pri svetle našich čeloviek dopisujeme s Johnym naše cestovateľské zápisky. Debatujeme s mladým anglickým párom, ktorý je rok na cestách po Strednej a Južnej Amerike a Ázii. Je to naozaj romantické miesto a naša najkrajšia noc v Peru. Škoda, že tu Peter nie je s nami.