Z Nazcy do Limy

7.15 ráno odchádza náš autobus z Nazcy do Limy. Odchádzame z hostela a stretávame sa na ulici s Viktóriou, prednášateľkou o Nazca Lines, s ktorou sme si včera vzájomne nesadli. Pravdepodobne nás čakala a odovzdáva osobne Johnymu veľmi kritický list s osobným oslovením. Je možné, že ani naša forma prístupu a komunikácie nebola ideálna, ale nezbavilo nás to pocitu, že Viktória nie je nezištná nadšenkyňa a výskumníčka ale skôr vypočítavá manipulátorka, ktorá komerčne zneužíva tradíciu a odkaz Marie Reiche. Ranný autobus mieril z Nazcy cez nazcanskú púšť po panamerickej ceste smerom do Limy. Prechádzali sme okolo výhliadkovej veže nad Nazca Lines. Pokúšal som sa z autobusu pozorovať čiary, ale bolo to veľmi obtiažne. Cesta viedla striedavo cez nehostinné oblasti púšte a zelené obývané údolia. V meste Ica sme mali dlhšiu prestávku. V novinovom stánku sme sa dočítali, že bývalému šéfovi peruánskej polície Vladimírovi Montesinovi zmrazili vo Švajčiarsku 3 kontá, na ktorých mal tajne uložených 48 mil. $. Domáci pri stánku s novinami po vyslovení mena Montesino spravil pred nami výrazné gesto sťatia hlavy. Za Icou pokračujeme v ceste tesne pri pobreží Pacifiku. Pozorujeme dlhé hrebene spenených vĺn oceánu. Cesta z Nazca do Limy autobusom trvá vyše 8 hodín. Cestou študujeme Lonely Planet a dohadujeme sa ako najlepšie využiť čas v tejto 8 miliónovej peruánskej metropole. Ubytovali sme sa v hosteli Belén v strede Limy za 45 SOL za celú izbu. V porovnaní so 65 $ za prvú noc strávenú v Lime robíme výrazné pokroky. V hosteli sú síce spoločné sociálne zariadenia, ale je tu po celý deň horúca voda. Po ubytovaní vyrážame do centra nasiaknuť atmosféru veľkomesta a niečo si zajesť. Vybrali sme si reštauráciu Heidy, v ktorej podávajú "seviče", marinované rybičky a plody mora upravené špeciálnym spôsobom, typickým pre prímorskú časť Peru. Seviče sa podávajú na studeno, chutia kyslo a je to veľmi chutná miestna špecialita. Po neskorom a sýtom obede kontrolujeme internetovskú poštu a objednávame si taxík do prímorskej štvrte Baranco, kde je množstvo reštaurácií a v piatok aj čulý večerný život. V kaviarni "La Noce" máme navyše dohodnuté rande s Florence, Belgičankou, ktorú sme opustili v La Paz. La Noce je veľká, členitá, niekoľko úrovňová kaviareň, kde sa koná aj kabaret. Florence ako správna dáma prichádza trochu neskôr, ale sme radi, že máme spoločnosť niekoho, kto sa tu vyzná. Po 2 príjemných hodinách v kaviarni meníme podnik presúvame sa bližšie k pobrežiu do malej štýlovej reštaurácie, kde koštujeme miestne kulinárske špeciality. Jemne spracované kúsky hovädzieho srdca podávané na paličke ako šašlík. Do reštaurácie vchádza starší pán s gitarou a hrá piesne, ktorá dotvárajú celkovú atmosféru. Bavíme sa s vedúcim reštaurácie, ľudia okolo sú usmievaví a priateľskí. Potom nás Florence zavedie do jednej z mnohých diskoték. Stretávame tu jej spolužiakov z univerzity. Medzi inými aj Carlosa, osobitého človeka, otvoreného k diskusiám aj na politickú tému. Možno práve z neho bude v budúcnosti peruánsky prezident. Debaty pri pive striedame s tancovaním salzy v divokých rytmoch spolu s ostatnými mladými Peruáncami a turistami. Parket vrie, temperament tejto zemepisnej šírky sa prejavuje naplno. Florence sa na chvíľu vzdialila a vzápätí sa objavila s Peruánkou Mapi z Limy a jej austrálskym priateľom, s ktorým sme tiež spoločne pred vyše 2 týždňami absolvovali Inka Trail. Svet je taký malý, že niekedy sa vie zmestiť aj do krabičky od sardiniek. Pomaly odbíjajú naše posledné hodiny v Peru. Nad ránom odprevádzame Florence taxíkom domov. Do hostela prichádzame o pol piatej.