Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad na Hochkönig
Pohľad na Hochkönig Zatvoriť

Túra Tennengebirge - na vrchol Tennengebirge

Tennengebirge je rozlohou malé pohorie pri Salzburgu. Je to masívny vápencový blok, ktorý človek ľahko spozná z vrcholov Salzkammergut Berge, Dachsteinu a z Taurov. V júni boli jeho vrcholy ešte pokryté snehom, preto som sa tam vybral v polovici septembra. Netušil som, že hore bude opäť sneh.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+1900 m stúpanie, -1900 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 13.09.2017
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Tennengebirge
Trasa
  • Najvyšší bod: 2431 m n. m.
  • Najnižší bod: 950 m n. m.
Voda
Werfener Hütte
Doprava
Veľké parkovisko pod dolnou stanicou lanovky

Cesta

V septembri sa počasie pokazilo. V utorok mi opravili auto, no hoci malo byť podľa predpovede počasia v stredu pekne, vo štvrtok poobede malo opäť pršať. Kam sa dá ísť na jeden a pol dňa? Zamieril som do Tennengebirge. Na Werfener Hütte som si rezervoval nocľah a mohol som vyraziť.

Vstával som o 1.00 h a o 1.30 h som vyrážal z domu. Ako obyčajne, na jednom odpočívadle pri diaľnici som auto odstavil a chvíľu som si zdriemol. Po pol hodinke som bol opäť čulý a mohol som pokračovať. Akosi som však v Salzburgu nedával pozor a zamieril som do Nemecka. Kúsok za hranicou som sa otočil a futašil som späť.

O 7.45 h som vypínal motor na parkovisku pod lanovkou k ľadovej jaskyni (1000 m). Bolo trochu chladnejšie ako doma, ale s tým som počítal. Vyhodil som si na chrbát stredne ťažký batoh s 3 litrami vody, vo vápencových pohoriach býva s vodou problém, a vyrazil som.

Výstup na planinu

Cestičkou som prišiel k dolnej stanici lanovky. Premávala, no odignoroval som ju a vybral som sa po pekne upravenom chodníku. Čoskoro som vyšiel nad hmly a začal som sa kochať. Je nádherné inverzné počasie. Dolu v údoliach sú hmly a hore jasné nebo bez jediného obláčika. Paráda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

O 9.15 h som bol pri hornej stanici lanovky (1582 m). Čas mám dobrý, pohodlným chodníkom som letel ako raketa. Lenže nad hornou stanicou lanovky som z upraveného chodníka odbočil a môj postup sa spomalil. Je tu nejaké istenie, ale lano je skôr na okrasu. Podvedome som sa ho chytil, iba keď som sa zadíval dolu skalou. A výhľady boli pekné. Na západe je vápencová plošina Hagengebirge a na juhozápade sa týči masív Hochkönigu. Na nebi sa však začali objavovať roztrhané oblaky.

Vystúpal som dvojicou rebríkov a na chodníku sa objavil sneh. S tým som nepočítal. Na nohách mám klasické rifle a nemám ani len návleky. Bude veselo.

Raucheck

O 11-tej som prišiel na rázcestie “kóta 2200”. Rázcestie bolo vyznačené dvomi sadami smerovníkov, čo ma potešilo. Avšak keď som sa pozrel smerom, ktorým som mal ísť, moje nadšenie opadlo. Doteraz som šiel ako-tak rozpoznateľným chodníkom, ktorý vedie na Leopold Happish Hütte, ale smerovníky ukazovali na snehovú pláň bez akéhokoľvek náznaku chodníka. Keď som sa lepšie zadíval, v diaľke som objavil skalného mužíka.

Bolo to veselé. Značiek som nakoniec videl veľa, boli však staré. Mali kruhový tvar a už dávno ich bolo treba obnoviť. Samozrejme, väčšina z nich bola pod snehom. Kde značky chýbali, boli skalní mužíci, a na pár miestach tenké tyče. Ešte šťastie, že nebola hmla. Pri dobrej viditeľnosti sa vždy dalo odhadnúť, kam asi treba ísť.

Bolo chladno a veterno. Bol som naobliekaný ako cibuľa, ale prudké nárazy vetra ma občas prefúkli. Na túru som si bral rukavice, a veru, zišli sa mi. Po rannej jasnej oblohe nezostalo ani stopy. Na nebi boli rozťahané sivé snehové mraky. Dúfal som však, že snežiť nezačne.

Občas som v snehu videl stopy od kamzíkov, od ľudí ani jednu. A kam len oko dovidelo, nikde ani človiečika. Asi Rakúšania nepozerajú predpoveď počasia na yr.no. Tam hlásili slabý vánok a polojasno.

Stratil som značku. Preliezol som vrchol oblého kopčeka, na ktorom ma vietor takmer odfúkol, a na svahu pod ním som značku opäť našiel. Uff. V závetrí pod sedlom som zjedol obed a môžem ísť ďalej.

O 13.15 h som vyšiel na Raucheck (2431 m), najvyšší bod Tennengebirge. Z vrcholu je celkom dobrý výhľad, no okolité kopce som akosi nespoznával. Hochkönig bol jasný, aj Dachstein, ale určiť vrcholy Soľnokomorských hôr (Salzkammergut Berge) sa mi nepodarilo. Ani Großglocknerom som si nebol istý.

Zostup

Poobede sa trochu oteplilo a sneh sa začal topiť. Na skalách sa začalo šmýkať, bolo treba ísť veľmi opatrne. Kĺzalo sa mi aj na tráve, ktorá bola napitá vodou.

Zahol som do doliny Throntal. Z kopca po prvej strane schádzali horolezci, prví ľudia, ktorých som videl od hornej stanice lanovky. Zišiel som pod pásmo snehu. Zrazu bolo o pár stupňov teplejšie. Aj slnko vykuklo a v doline ani nefúkalo. Zdá sa, že slota bola iba hore na vápencovej plošine.

V doline Throntal je ferrata. Prekonáva strmý skalný prah, ktorý je vysoký azda 50 metrov. Je tu lano, kramle a dlhočizný rebrík. Ferrata pôsobí trochu vetcho, pretože pár horných skôb je vytrhaných. Náročnosť je skôr B ako udávané A/B. Celkom som ľutoval, že som si nevzal ferratový set. Najviac mi “lepilo” na rebríku. Ten je poriadne strmý, pričom v dolnej časti je takmer zvislý a pokrútený. Na začiatku túry a smerom nahor by to bolo v pohode, no mal som v nohách celkom slušné prevýšenie a chodenie po zasnežených škrapových poliach si tiež vybralo svoju daň. V nohách som cítil istú únavu.

Ferrata však bola krátka a rebríkom končila. Máme 15.00 h, a tak som sa rozhodol, že túru dokončím už dnes. Zašiel som na Werfener Hütte a ospravedlnil som sa chatárke, že tu dnes spať nebudem. Nato som švihal dole. Kus pod chatou je pri polienkach ceduľa, že ak sa turisti cítia, môžu nejaké vyniesť hore. No 400 metrov pod chatou je prameň s 10-litrovými prázdnymi bandaskami s podobným oznamom.

Zbehol som na Mahdegg a lesným chodníkom som sa vracal k autu. Chodník pretína dve údolia, žľaby, kde sú kvôli zosuvom obchádzky. Iba pár metrov, avšak prudké stúpania mi dali zabrať. Naviac, na jednom mieste ma zlákala pekná cestička, samozrejme dolu kopcom, a musel som sa vracať.

O 17.15 h som sa vrátil k autu. Prezul som sa a mohol som ísť domov. Premávka na diaľnici ušla, hustejšia bola iba kúsok za Salzburgom. O 23.00 h som bol doma a okolo polnoci som išiel spať.

Záver

Bol to dlhý deň, ale stál za to. Vysoko položené vápencové plošiny pôsobia dosť bezútešne, no Raucheck leží na okraji planiny a z chodníka sú výhľady do dolín a na ďalšie pohoria. Ľúto mi je iba to, že sa ranné inverzné počasie neudržalo. Počas návratu lesom dokonca trochu spŕchlo.

Fotogaléria k článku

Najnovšie