Inka Trail - sedlo Warmiwanusqa 4200 m

Vzhľadom na krátku trasu, ktorú sme urazili v prvý deň a relatívne nízku nadmorskú výšku nášho nocľahu bol turistický program druhého dňa treku podstatne náročnejší. Na trase sme mali prekonať sedlo vo výške 4200m. Aj keď sme už boli počas výletu k Urubambe vo výške 3700m, predsa len toto bolo vyššie a navyše aj šľapanie s ruksakom do kopca je niečo iné ako sa vyviesť niekam autobusom a chodiť naľahko po trhu. Na raňajky sme si dali silnejší kokový čaj, zbalili si ruksaky a vyrazili do kopca. Asi po 2 hodinách šľapania s jednou veľkou prestávkou sme boli na plošine vo výške asi 3700m, kde nám vodca naplánoval obed. Predpokladali sme, že obed bude až za sedlom avšak museli sme sa prispôsobiť tempu skupiny. Nakoniec nám obedňajšia prestávka celkom dobre padla. Z miesta obedu na sedlo písal turistický sprievodca výstup 2 až 3 hodiny. Náš vodca hovoril, že výstup zvládneme za 2 hodiny, možno aj skôr. Ja som sa rozhodol, že sa otestujem a tak som po obednom pookriatí šliapol na plyn smerom nad 4000m. Darilo sa mi šľapať v tempe a bez prestávky až po sedlo, ktoré som dosiahol za 56 minút. Za mnou neskôr vyšiel Peter a potom Johny. V sedle som pobudol asi hodinu čakaním na zvyšok skupiny, fotením, filmovaním, kochaním sa prírody a debatami s prechádzajúcimi turistami. Zaujal ma sympatický pár mladých ľudí z Belgicka Oliver a Florence, ktorí tu trekovali bez vodcu a tak mali všetko potrebné so sebou. Vzhľadom na to, že pre Petra a Johnyho bolo dosiahnutie tohoto sedla - najvyššieho miesta na treku - zároveň osobným výškovým rekordom, dali sme si symbolicky aj dúšok whisky z ploskačky. Zo sedla nás čakal zostup do výšky asi 3600m kde sme mali nocovať. Runkurakay je miesto, kde sa nachádza policajná kontrolná stanica a kde obvykle nocuje veľké množstvo trekujúcich turistov. Turistických skupín bolo veľa a s výnimkou našej prvej útulnej noci sa nocovalo na spoločných väčších táboriskách. Odhadoval som počet turistov, ktorí sa po tej istej trase presúvali k Machu Picchu asi na 250. Stany každej skupiny tvorili malú komunitu. Okrem nášho stanu, ktorý zabezpečil Johny a ešte jedného stanu Američanov, boli ostatné stany jednotne zabezpečené cestovkou, v ktorej sme zaplatili trek. Prekvapilo ma, že mnohí turisti majú okrem stanu prenajatý tiež spacák a karimatku. Večer mal štandardný priebeh. Čaj, po ktorom sa zotmelo a potom s čelovkou sme požívali večeru. Žiaľ na tomto mieste nepredávali pivo, a tak sme museli vystačiť s našim nealkom, whisky a slivovicou. S nealkom nebol problém, sám som mal v zásobe vyše 3,5 l a keďže nám 3x denne varili čaj alebo kávu, spotreba nealka z vlastného ruksaku nebola ani liter na hlavu a deň. Nášho vodcu Augustína sme večer ponúkli slivovicou a debatili sme o horách aj inkskej histórii. Augustín vravel, že celá trasa treku je dlhá 40 km a zvyknú na nej organizovať extrémny bežecký maratón až na Machu Picchu. Minuloročný víťaz Peruánec z Cusca dosiahol úctihodný čas 3 hod 30 min. Pred 2 rokmi si to odbehol aj náš Augustín v čase 4 hod 30 min, čo by som o ňom vôbec nepovedal. Slivovica Augustínovi chutila.