Bolívia - Isla del Sol

Ráno prišiel po nás agent a dopravil nás mikrobusom k autobusu do Copacabany. Išli sme relatívne naľahko, iba s 2 ruksakmi. Všetky nepotrebné veci sme nechali v hoteli v Pune, kde sme sa chceli po 3 dňoch z Bolívie vrátiť. Autobus do Copacabany bol veľký a mal aj klimatizáciu. V autobuse sme sa znova stretli a srdečne zvítali so sympatickými Belgičanmi Oliverom a Florence, s ktorými sme sa zoznámili na Inka Traili. Zvítanie sme hneď zapili našou slivovicou. Aj oni mali namierené na Isla del Sol - ostrov Slnka a tak sme vytvorili spolu 5 člennú partiu so spoločným cieľom. Neboli sme si istí, či stihneme ešte v ten deň loď na Isla del Sol alebo prenocujeme v Copacabane. Cesta ku bolívijskej hranici viedla popri jazere Titicaca. Asi po 2 hodinách sme prišli na hranicu. Z autobusu sme museli všetci vystúpiť a vojsť do domčeka, kde bola kancelária a v nej sedel peruánsky úradník. To isté sa zopakovalo aj o 300 metrov ďalej na bolívijskej strane. Hranicu sme prešli bez problémov s vízami udelenými do našich slovenských pasov. Pár kilometrov za hranicou na bolívijskej strane jazera, bolo prístavné mestečko Copacabana. Ešte pred vystúpením z autobusu nás oslovil agent a ponúkol nám prepravu loďou na Isla del Sol. Všetko šlo ako po masle. V Copacabane sme sa zastavili na občerstvenie v reštaurácii pri prístave. Neďaleko nás bola malebná pláž s člnmi. Slnko bolo rovno nad nami a v tejto nadmorskej výške nebezpečne pripaľovalo. Pred plavbou sme sa riadne natreli opaľovacím krémom. V Bolívii bol oproti Peru posun času o 1 hodinu dopredu. Naša lodička bola asi pre 50 pasažierov a sedieť sa dalo na rovnej streche alebo pod ňou na úrovni hladiny jazera. Voda v jazere bola priezračná a výhľady po členitom jazere boli nekonečné. Pozorovali sme zátoky a hory naokolo, v diaľke za nimi boli odľahlé a vysoké biele hrebene Ánd. Na druhej strane bola iba voda, ktorá sa v diaľke spájala s obzorom. Okolo nás plávali ďalšie lode a člnky. Po hodine a pol plavby sme vystúpili na Ostrove Slnka. Podľa legendy bol tento ostrov rodiskom Manca Capaca, prvého Inka a jeho sestry a zároveň manželky Mamy Occhlo. Domorodci považujú túto legendu za historický fakt a ostrov je pre nich posvätný. Na ostrove sa nachádzajú stopy inkskej architektúry a múzeum. Do zotmenia boli asi 4 hodiny a tak sme sa rozhodli absolvovať trek pozdĺž ostrova z jeho južnej časti smerom na severnú časť, odkiaľ odchádzala nasledujúci deň o 12.30 naša loď naspäť do Copacabany. V južnom prístave nám ponúkali ubytovanie, ale my sme po krátkom občerstvení pokračovali ďalej. Stúpali sme 300 výškových metrov cez početné občerstvovne a hotely až na hrebeň ostrova. Bolo slnečné počasie a teplo bolo riadne cítiť. Peter, ktorý bol bez ruksaku, niesol gentlemansky ruksak Florence, ktorá mala spolu s Oliverom nabalenú plnú poľnú. Stretávali sme na hrebeni domorodcov, deti, somáre, psov a prasatá. Cesta cez ostrov bola rozmanitá, okolo nás sa trblietali vody Titicaca, my sme stúpali do neznáma a vôbec sme nevedeli, kde budeme nocovať. Bol to taký exotický čunder vo výške 4000m. Po 2 hodinách sme zišli na východné pobrežie do malej osady a pýtali sa na ubytovanie a večeru. Mali sme výhodu, že bola s nami Florence, ktorá vedela po španielsky. Prvý pokus nám nevyšiel, ale pri druhom sa nám podarilo osloviť ženičku, ktorá nás doviedla do rozostavaného domu, kde nám poskytla 2-posteľovú a 3-posteľovú izbu a povedala nám, že večera bude o 2 hodiny. Domček, v ktorom bola ubikácia bol 1-poschodový, mal asi 8 izieb a ako sme zistili väčšina z nich už bola obsadená. Johny neodolal pokušeniu a išiel si zaplávať do chladných vôd jazera. Vzhľadom na ochladenie, ktoré nastalo pri západe slnka som jeho výzvu neopätoval. Na večeru sme sa stretli s ďalšími ubytovanými. Boli to zväčša Austrálčania a jeden Angličan. Večera bola bohatá a sýta, za ňou sa podávala káva a tradičný kokový čaj. Dlho do noci sme potom v atmosfére zapálených sviečok debatovali s Oliverom a Florence a utužovali naše priateľstvo pri slovenskej slivovici a bolívijskom rume. Oliver mal 24 a Florence iba 21 rokov. Oliver ukončil práve elektroinžinierske štúdium a Florence začala semester štúdia ekonomiky v Lime. Chodia spolu už tri roky a spolu tiež precestovali kus sveta. Pochádzajú z Bruselu, ale Florence žila do svojich 14 rokov v Rwande a Kongu, kde mal jej otec prácu. Afriku si veľmi obľúbila a koncom minulého roka s Oliverom cestovali 4 mesiace po južnej Afrike. Florence bola veľmi príťažlivá a navyše inteligentná blondínka. Napriek ich mladému veku bolo cítiť, že vedia čo chcú, majú nadhľad a veľa skúseností z ciest po svete. V ten večer sme vzájomne vytvorili veľmi príjemnú a útulnú atmosféru a spoločne sa tešili na ďalší deň. V noci začalo pršať, z brehu jazera bolo počuť narážanie vĺn a dážď pretínaný bleskami ustal až nad ránom.