Chachani - základný tábor

Ráno o 9.00 prichádza pre nás do hotela jeep, v ktorom už sedí Sean. Okrem Seana sú v jeepe dvaja mladí domorodci. Jeden je šofér a druhý s visačkou "ZARATE EXPEDITION" je náš horský vodca. Volá sa Juan Zarate a je to vnuk Carlosa Zarateho. Má iba 22 rokov, vyzerá ako chlapček a naša výprava bola údajne jeho ôsmou výpravou na Chachani. Po zoznámení sa skontrolujeme ešte vzájomne, či máme všetky veci potrebné na výstup. Johny večer zistil, že k stanu mu chýbajú kolíky, ktoré mu nepribalili nosiči po poslednej noci na Inka Traili. Juan odporučil, že stan zaťažíme a upevníme kameňmi. Veľký dôraz dával Juan na vodu a aj keď sme mu vraveli, že máme 4 l vody každý, vravel, že je veľmi dôležité piť čo najčastejšie aj počas cesty jeepom kvôli aklimatizácii a tak sme dokúpili ešte ďalšie 3 litre a začali sme piť. Vyrážame jeepom s kompletnou horskou výbavou z Arequipy z výšky 2325m asi do výšky 4900m, odtiaľ už pôjdeme po vlastných. Za mestom prechádzame cez chudobné štvrte, kde ľudia žijú v kamenných malých domčekoch kockovitého tvaru s veľkosťou asi 2m bez elektriny, vody a inžinierskych sietí. O rozvod vody v tejto suchej pustatine na úpätí sopky sa stará mesto. O ostatné sa musia postarať samotní obyvatelia. Tak ako všade inde v Peru aj tu pracujú deti už od útleho veku. Pomáhajú prežiť svojej rodine tým, že robia v meste čističov topánok, predavačov alebo pomáhajú rodičom pri stavbe a zveľaďovaní príbytku. Žiadne ružové detstvo. Cestou pozorujeme Chachani, El Misti a Pichu-Pichu. Mená týchto vrcholov majú pôvod v kečuánštine. Pichu znamená ostrý, špicatý vrchol, no a Pichu-Pichu je názov hory, ktorá má dlhý hrebeň s množstvom špicatých vrcholov. El Misti je v preklade pán, resp. majster a Chachani znamená pekne oblečený, čiže čačaný kopec, podľa večne bielej snehovej pokrývky, ktorá dominuje vo vyšších polohách. Náš jeep uháňal stále vyššie v sedle medzi horami El Misti a Chachani. Asfaltovú cestu vystriedala prašná s čoraz príkrejším stúpaním. Náš intenzívny pitný režim v jeepe má za následok vynútené zastavovanie každú pol hodinu. Pri ceste pozorujeme vikune, pre ktoré je domácim prostredím práve táto vysokohorsky položená oblasť. Netrpezlivo sledujeme Petrov stúpajúci výškomer. V jednom mieste jeep tak zapadol do piesku, že musel veľký kus vycúvať a zvoliť hore inú trasu. Nakoniec prichádzame po 3 hodinách na veľké pieskové plató, kde vo výške 4900 m definitívne vystupujeme z jeepu. Vďaka tomu, že jeep má krytú kabínu, zaprášené sú iba naše ruksaky na streche. Rozdeľujeme a balíme si veci do ruksakov. Výšku zatiaľ nepociťujeme, vďaka našej aklimatizácii v oblasti Cusco a Titicaca. Asi po pol hodine konsolidácie pri jeepe šľapeme s plnou poľnou do základného tábora. Jeep odchádza naspäť do Arequipy kľukatou a náročnou cestou. Vieme, že tu nie sme sami, lebo cestou hore sme míňali prázdny jeep a pozorujeme ľudí ako šľapú nad nami. Cesta do základného tábora vedie dlhými serpentínami po skalno-pieskovej moréne. Napriek pomerne ťažkým ruksakom sa nám šľape dobre. Svieti horské slnko a nás motivuje pocit, že väčšinu vecí nesieme iba po základný tábor vo výške 5230m. Výstup, ktorý bol plánovaný na 2 hodiny, zdolávame za 1hod 40min. Skladáme ruksaky a hľadáme vhodné miesto pre stan. Na pieskovej plošine medzi skalami, kde je priestor pre veľa stanov už stoja 2 stany talianskej výpravy, ktorá sem prišla asi hodinu pred nami. Dvaja Taliani s horským vodcom majú podobný zámer ako my, nasledujúci deň útočia na vrchol Chachani. Náš stan staviame kvôli vetru pod veľkou skalou asi 30m povyše Talianov. Náš vodca Juan si stavia svoj stan vedľa nášho. Nemáme kolíky a tak sa snažíme všemožne fixovať náš stan kameňmi, čakanmi a paličkami. Našťastie piesková pôda je poddajná a ide to pomerne dobre. V zápätí na to rozkladáme pri stane pod skalou kuchyňu a začína sa s varením. Juan má tiež varič s bombou a pripravuje polievku. Varíme kokový čaj a jeme konzervovú šunku, syr, cibuľu, cesnak a žemle. Dôležité je dostať do seba čo najviac tekutín a jesť kým to žalúdok prijíma. Slnko zapadlo za hrebeň Chachani asi o pol štvrtej. Hneď ako sme sa dostali do tieňa hory citeľne sa ochladilo a vietor zosilnel. Začal sa zápas so zimou. Obliekol som si na seba 3 vrstvy dole, 5 hore a teplé goratexové rukavice, ale stále mi mrzli prsty na nohách. Neustále som podupkával, prijímal teplé tekutiny, ale nepomáhalo to. Po šiestej hodine sme sa začali ukladať spať. Mal som úplne premrznuté prsty na nohách a tak som si ich v stane pred spaním rozohrieval trením. Veľmi som sa teraz tešil, že mám špičkový spacák s kritickou teplotou - 30 oC. Spacák nesklamal, po rozohriatí som mal na sebe iba 1 vrstvu pyžama a bosé chodidlá. V stane sme spali štyria a tak naša tepelná kapacita vyhriala stan natoľko, že nikomu nebola zima. Sean mal problémy s bolesťami hlavy a ja som mal problémy s "chytenými" prieduškami. Vonku bolo -7 oC.