Haló taxi!

Vzrušuje ma ten pocit, keď ako cestovateľ po príchode do neznámej krajiny opúšťam letisko, v ktorom sa ešte nachádzajú posledné znaky overených globalistických princípov, a vychádzam z dverí letištnej haly do divokého virvaru domorodcov, ktorí presne vedia, že ja som ten pravý, komu musia ponúknuť svoju službu a spraviť s ním hneď nejaký "welcome biznis". Tie desiatky pohľadov, natiahnutých rúk a pokrikov: "Hello, my friend, I have niečo úžasné for You" - vám doslova vyrazí dych bezohľadu na to, či ste niekde v Ázii alebo v Latinskej Amerike. Potrebujete zmeniť peniaze, zohnať taxík, ubytovanie, prípadne komplexnú turistickú starostlivosť hoci aj uprostred noci? Pred letiskom to nie je žiadny problém, aspoň nie podľa ponuky miestnych, zdravoagresívnych ponúkačov. Ale, pozor! Moment prekvapenia, šikovný verbálny marketing a znalosť pomerov je silná výhoda na strane domácich a tak všetky, na prvý pohľad veľmi výhodné jednania za bránami letiska sa zvyčajne ukážu, že boli veľmi výhodné iba pre ponúkajúcu stranu. Pravidlo znie, dostať sa čo najskôr mimo letiska, kde sa človek môže tváriť už ako ostrieľaný znalec miestnych pomerov.

"Do You need a taxi, sir?"
"Yes, taxi to Damavand, please."
"OK, no problem, come with me, sir!"

Zareagovali sme hneď na prvú ponuku taxi, aby sme nepôsobili v dave domácich príliš neistým dojmom. Taxikársky dohadzovač nás priviedol priamo k nejakému pochybnému autu. Keď sme vysvetlili s pomocou turistického sprievodcu Lonely Planet, že chceme ísť do dedinky Reyneh pod Damavand, najvyšší vrch krajiny, cena za odvoz bola hneď stanovená na 60 dolárov. Ryeneh bol síce vzdialený z teheráskeho letiska 80km, ale v krajine, kde za pár korún natankujete plnú nádrž benzínu, sme túto ponuku neprijali. Naše referencie v knižke písali o ďaleko menšej sume za takýto dopravný servis. Slušne sme zaďakovali a začali sme sa pýtať naokolo ďalších taxikárskych sprostredkovateľov. Cena postupne klesala.

Keď sme sa dostali na sumu 20 dolárov za odvoz k Damavandu, súhlasili sme so sprostredkovateľom. Ten ma zaviedol k okienku taxikárskeho dispečera, pred ktorým bol dlhý rad domorodcov. Postavili sme sa dopredu, sprostredkovateľ niečo povedal dispečerovi, ten napísal perzským písmom na papierik základné údaje a lístok podal vedľastojacemu vodičovi. Ja som sa ubezpečil, že ideme k Damavandu a že to bude stáť dohodnutú sumu, zaplatil som 20 dolárov a nasledoval vodiča k autu. Bol to mladý chalan, menší a počerný, ako väčšina jeho kolegov okolo. Začali sme nakladať ruksaky do kufra s tým, že jeden z nás už sedel v aute, aby nám náhodou neuniesli batožinu bez nás. Naložiť štyroch ľudí s batožinou do jedného auta bol trochu problém, aj keď auto bolo pomerne veľké. Nakoniec sa nám to podarilo, akurát zadný kufor ostal pootvorený. Vodič pohotovo zaistil kufor proti otvoreniu hrubým špagátom. Naša cesta k Damavandu mohla pokračovať.