Zostup do tábora

Čas, skromné zásoby vody a ubúdajúce sily nám velili opustiť vrchol a pobrať sa čo najskôr dolu. S podporou Martinových palíc som začal zostupovať po pohyblivom teréne a uvedomoval som si, že zostup do tábora bude riadna fuška. Nohy sa mi šmýkali po sutine, zapadali nepravidelne medzi lávové kamene rôznej veľkosti. Každý krok bol iný, každý vyžadoval energiu a koncentráciu. Budova tretieho tábora bola nekonečne hlboko podo mnou.

Martin zostupoval za mnou a kontroloval, či som v poriadku a či nemám nejaký výškový problém. Žiadny vážny problém som nepociťoval, chýbala mi len energia na robenie krokov. Každú chvíľu som sa pristihol, že nekráčam ale stojím a odpočívam. Keď som sa dal opäť do pohybu, premáhala ma únava a chcelo sa mi spať, hneď tu a zaraz. Počas zostupu sa mi zatvárali oči ale bez zraku sa po kameňoch zostupovať nedalo.

Dali sme dolu ruksaky a na chvíľu sme si sadli a občerstvili sa vlažným čajovým džúsom. Je mi lepšie a púšťam Martina dopredu s ubezpečením, že to zvládnem svojim tempom aj sám. Bude lepšie keď Martin dobehne zvyšok skupiny a spolu pripravia v treťom tábore niečo na pitie, snáď s podporou paliva iných turistov. Hoci ledva prepletám nohami, stále sa nevzdávam plánu zostúpiť dnes až do druhého tábora. Ideálne by bolo v druhom tábore stretnúť jeep ktorý by nás doviezol až do Ryeneh. Do civilizácie, kde je dostatok vody. Byť dnes v Reyneh, to by bol naozaj husársky kúsok.

Moje tempo zostupu je veľmi pomalé. Potrebujem časté pauzy a ledva prepletám nohami po nevýraznom zostupovom chodníku. Do tretieho tábora som sa dostal z posledných síl až po 4 a pol hodínach zostupu tesne pred západom slnka. Premena dňa na noc nastala po západe slnka vždy pomerne rýchlo. Sadám si na múrik pri domčeku, vyberám termosku so zvyškom tekutiny a upadám do nečinnej letargie. Jediné, čo si uvedomujem a čo drží moju psychiku v ako-tak excitovanom stave je fakt, že sme to dokázali.

V treťom tábore je nám jasné, že na dnešný deň stačilo a že tu prenocujeme. Po pár energetických bombách, ktoré tlačím nasilu do tela, po teplom čaji, ktorý sa podarilo Martinovi zázrakom uvariť a po ibuproféne 400 prenikám do svojho páperového spacáku a o nič viac sa nezaujímam. Snažím sa zaspať, ale isto aj vy poznáte ten pocit, že ak je človek totálne unavený, ani spánok neprichádza jednoducho.

Uprostred noci si uvedomujem chrapot ľudí okolo mňa. Pravidelné rytmické zvuky a pazvuky, ktoré navzájom vytvárajú kvílivú a neopakovateľnú kulisu. Ale predsa je tu niečo, čo vydáva zvuk a nie je to človek. Celkom v mojej blízkosti, temer pri uchu počujem škripot a škrabot. Bola to myš, ktorá sa medzerou v stene vyštverala až po horné poschodie postelí a teraz sa chcela strčiť ku mne do spacáku. Snažím sa nehybne vyčkať, kým ju zacítim úplne pri sebe a potom ju ovaliť sandálou, ktorú mám pripravenú poruke. Spravil som pár likvidačných pokusov, ktoré vyzerali, akoby som z ničoho nič explodoval. Podarilo sa mi zobudiť okolospiacich nocľažníkov ale myška ostala nedotknutá. Nakoniec sa zmierujem s jej spoločnosťou, babuším sa tuhšie do spacáku, zaťahujem všetky šnúrky a ponáram sa do hlbokého spánku spravodlivo unavených.