Opäť v Reyneh

Ráno robíme inventúru v našich zásobách pitnej vody, rozdeľujeme posledné zvyšky a doslova utekáme dolu zo suchého kopca. Je mi nepomerne lepšie ako deň predtým. Aj nočné patálie s myškou sa mi zdajú celkom zábavné. Nuž, ona tu bola doma, ja som bol iba jej hosť.

Cestou do dvojky stretávame oproti niekoľko iráncov ako vystupujú odhodlane smerom hore. Je štvrtok a tak chcú využiť piatkový šábes na vrcholový útok. V Iráne je piatok voľným dňom, kedy sa nepracuje. Veľa vecí vtedy nefunguje a neodporúča sa cestovať, davy iráncov sú v pohybe a tak sú všetky spoje väčšinou plné.

Sme veľmi vysmädnutí. V druhom tábore, ktorý je tiež bez zdroja vody, nám ponúkajú džús mladí iránci. Je to od nich veľké gesto a nám neostáva nič iné, len ho prijať. Iránci sú veľmi milí a komunikatívni. Na všeličo sa nás pýtajú a žiari z nich taká úprimná zvedavosť i pohostinnosť zároveň. Okrem turistov tu pozorujeme aj mladé páriky, ktoré si vyšli autom do tejto nadmorskej výšky, aby aspoň na chvíľu unikli zo sveta čádorov a islamského protokolu.

Mladý chlapec a pekné dievča vystúpili z auta. Dievča nemalo na hlave šatku. Dlhé čierne vlasy jej viali vo vetre a doslova žiarili. Dívali sa na seba zaľúbene, držali sa za ruky a postupne, pomalým tempom sa vzďalovali od tábora niekde do intimity a neznáma medzi sopečné balvany. Oni neutekali od Alaha ani od Mohameda, oni utekali od tých, čo jeho učenie a princípy prekrucujú a deformujú. Oni utekali preč od islamskej teokratickej totality. Pohľad na mladých ľudí na svahu vulkánu akoby hovoril za všetky žalmy Koránu: "Boh je láska !"

Do druhého tábora prišiel aj jeep s Hasanom. Srdečne sme sa s ním opäť zvítali. Jeho príchod sme očakávali a tento skvelý menežment sme vykomunikovali ešte z tretieho tábora cez Iránca čo bol s nami na vrchole a mal mobilný telefón. Hasan zároveň vyviezol do dvojky dve iránske postavičky, ktoré sa tvárili, že idú na vrchol Damavandu. Boli to takí bruškatí moslimovia, ktorých Hasan označil za ortodoxných členov hizbaláhu. Hneď po príchode do dvojky sa vzdialili pár metrov od jeepu do ústrania, rozprestreli koberček, svorne sa dali na štyri a začali sa predpisovo modliť. Pozorujúc ich telesné proporcie a mobilitu pri modlení, som ich odhadoval, že ak s podporou svojej viery vylezú aspoň do tretieho tábora, bude to ich životný výkon.

Zanechávame členov hisbaláhu napospas hore, sadáme s Hasanom všetci do jeepu a opúšťame druhý tábor. Sme radi, že sa vezieme. Ako prekonávame kľukaté serpentíny nespevnenej cesty, Hasan náhle zatrúbi, zastaví jeep, ukáže prstom hore na svah asi 100 metrov nad nami a zakričí: "Ahmad!" A naozaj, vidíme ako malá postava horského vodcu Ahmada kýva na nás a uteká dolu za nami. Hasan nám vysvetľuje, že Ahmad má klienta a ide s ním hore na vrchol. Nebolo by na tom nič zlé, keby sme nemali naše veci zamknuté v Ahmadovom dome dole v Reyneh. Ahmad zbehol k nám s veľkým úsmevom, každému z nás podal na zvítanie ruku a Martina, ako nášho vodcu dokonca objal a pobozkal. Zároveň nám zagratuloval k dosiahnutému vrcholu. Bolo to veľmi pekné a spontánne gesto. Potom, akoby mimovoľne, dal Martinovi kľúč od svojho domu a poprial nám aby sme si u neho dobre oddýchli a zrelaxovali sa. Prevzali sme kľúč od Ahmadovho domu, dohodli sme sa na cene za jeho služby, zapriali sme mu šťastnú cestu na vrchol a pokračovali sme s Hasanom do Reyneh.