Autobusom do Bamu

Deň před odchodom z Yazdu bol najvyšší čas zabezpečiť si ďalšiu medzimestskú dopravu. Vyhľadali sme v meste predajňu lístkov diaľkových autobusových liniek. Personál bol ochotný, mali aj počítačový terminál, len tá angličtina veľmi nefungovala. Rukami, nohami sme vysvetľovali kedy, kam a čím chceme ísť. Vedeli sme, že autobusy VOLVO sú tie lepšie a modernejšie a že autobusy značky MERCEDES sú staršieho dáta v nižšej triede. Keď sa zdalo, že nás slečna za terminálom pochopila, začala pomaly klepkať do klávesnice.

Nenápadné zariadenie pri počítači začalo po nekonečných minútach vydávať navlas rovnaký zvuk ako naša ihličková tlačiareň. Áno, bola to malá PC tlačiarnička na lístky. Výborne, aspoň si skontrolujeme, či sú naše údaje správne. Keď sme zobrali do rúk naše lístky neverili sme vlastným očiam. Na lístku nebol ani jediný znak, ktorému by sme rozumeli. Všetko bolo písané v perzštine.

Začali sme ďalšie kolo otázok. Koľko minút pred odchodom autobusu treba byť na stanici? Z akého nástupišťa odchádza náš autobus? Cena lístka je vrátane batožiny alebo za ňu bude treba doplatiť u šoféra? Budú počas jazdy nejaké prestávky? Nie všade platí to naše slovenské, že kto sa veľa pýta, ten sa veľa dozvie ...

Druhý deň sme prišli na stanicu s polhodinovým predstihom. Stanica v Yazde na okraji mesta bola rušným miestom. Veľa autobusov, veľa nástupíšť, veľa ľudí a všetko v pohybe. Chceli sme sa zorientovať ale všetky nápisy a informačné tabule boli opäť iba v perzštine. Odchody autobusov, názvy destinácii za predným oknom v autobusoch, čísla nástupíšť, WC muži, WC ženy, ničomu sme nerozumeli a nikto nerozumel nám. Tie toalety sa ešte dali určiť odpozorovaním, čísla sme sa postupne naučili tiež, ale zložitejšie informácie, ako napríklad kam ide autobus, informácie o zmenách alebo meškaní spojov, sme nemali šancu zistiť.

Z kancelárie, kde sme kupovali lístky sme sa dozvedeli z akého nástupišťa a o koľkej má ísť autobus do Bamu. Žiaľ, práve v tom čase na príslušnom nástupišti nebol žiadny pohyb, zato na iných nástupištiach to vrelo. Ako poslednú šancu som vytiahol frazeologickú príručku perzštiny a po krátkom štúdiu som sa odhodlal na konverzáciu: "In utubus be Bam mire?" (= ide tento autobus do Bamu?) - pýtam sa náhodne cestujúceho v tlačenici pri nastupovaní na vedľajšom nástupišti. "Mashhad, Mashhad!" - odpovedá mi neznámy pocestný. Keď som so svojou naštudovanou otázkou prešiel okolité nástupištia a všetci mi svorne odpovedali: "Mashhad, Mashhad!", mal som dojem, že táto autobusová stanica sa špecializuje len na túto jednu linku. Bol práve čas nášho plánovaného odchodu do Bamu, naše domnelé nástupište bolo stále prázdne. Študujem v príručke ďalšiu vetu: "Kodun utubus be Bam mire?" (= ktorý autobus ide do Bamu?). Tažko povedať, či ma pochopili, na čo sa pýtam, ale ja som jednoznačne ich odpovedi nerozumel. Uplynulo desať minút od nášho plánovaného odchodu, ale cestujúcich do Mashadu bolo okolo nás stále veľa. Prešlo ďalších desať minút, naše nástupište bolo stále pusté. Pokúšam sa zo zúfalstva lúštiť perzské cedule na autobusoch a porovnávať zakrivenie znakov so znakmi na mojom lístku z počítača. Márna snaha.

Po pol hodine, akoby nič, prišiel na naše nástupište autobus. "In utubus be Bam mire?" - opakujem nástojčivo svoju otázku chlapíkovi, ktorý vyzeral ako vodičov pomocník. "Bam, Bam!" - znela jeho odpoveď a dal mi pokyn, nech mu ukážem lístok. Boli sme zachránení. Po pomalom naložení pasažierov náš autobus do Bamu vyrazil zo správneho nástupišťa s hodinovým meškaním. Raz darmo, sme v Ázii.