Z Kuala Lumpur do Rangúnu

Opäť nás zobrali Malajzian Airlines pod svoje ochranné krídla. Teraz to bola sympatická letuška Emily. Najprv síce zabudla dať Johnymu príbor k jedlu, potom na nás pozabudla s kávou ale nakoniec si všetko napravila bielym vínkom Chardonnay.

V lietadle ma upútal jeden chlap, ktorý sedel vedľa nás na druhej strane uličky a stále chodil nervózne hore-dole po lietadle. Mal taký nepríjemný bravčový výraz a stále otravoval letušky, aby mu nosili malé vrecúška s orieškami, ktorými sa napchával. Neskôr sme zistili, že z WC pokradol tekuté mydlá. Keď mu priniesli jesť, vypýtal si celú ponuku nápojov a pahltne likvidoval svoju porciu. Po dojedení hneď podával letuške svoju tácku, keď mu naznačila, že tácky bude brať o chvíľu všetkým naraz, tak agresívne preložil tú svoju na neďaleké voľné sedadlo. Pod ním ostal totálny sajrajt. Odhadli sme, že je to tajný člen barmskej armády, ktorý je tu služobne a dohliada na ideologický poriadok na palube počas letu.

Prílet z KL do hlavného mesta Barmy, Rangúnu, bol letom do minulosti. Provinčné letisko so štýlovou ornamentovou budovou, nás hneď privítalo niekoľkostupňovou úradnou kontrolou. Museli sme predložiť: pas s vízami, k tomu všetky formuláre a fotky, na základe ktorých sme o víza doma žiadali, k tomu sme doložili čerstvo vypísaný ďalší vstupný formulár a ešte aj 2 colné deklarácie, v ktorých sme podrobne vydeklarovali, že nedovážame nič.

Pred nami stáli 2 rady kontrolných okienok, za každým okienkom sedeli vedľa seba 3 úradníci a medzi okienkami koordinovali pohyb cestujúcich a zbierali všetky potrebné vstupné formality ďalší "pohybliví" úradníci. Prosto parádička. Náš úradný spolucestujúci s plným bruchom a tekutým mydlom v batožine sa suverénne prechádzal hore-dole medzi okienkami a bolo vidno, že je tu ako ryba vo vode.

Po necelej hodinke sme všetci prešli vstupnou procedúrou a vstúpili na pôdu krajiny, kde vládne ortodoxne totalitným režimom vojenská chunta barmských generálov. Privítali nás spoločne náš sprievodca Jožo, ktorý v Barme už niekoľko dní pripravoval našu cestu a Thein Win, pracovník barmskej cestovnej agentúry, ktorý nás mal po Barme sprevádzať. Win mal 46 rokov, niekoľkoročné skúsenosti so sprevádzaním, bol veľmi srdečný, bezprostredný a ochotný, vždy s úsmevom na perách. Temer sústavne žuval betel a pri rozhovore pravidelne prepadal záchvatom hlasitého a nákazlivého smiechu. Od prvej chvíle sme vedeli, že je to náš domorodý parťák.

Naše ruksaky sme zložili na jednu kopu a Win nám naznačil, že máme bez batožiny nastúpiť do pristaveného autobusu, s tým, že naše batožiny budú naložené na iné auto a prídu do hotela za nami. No problem!