Zoznamovací večierok

Keď sme sa vrátili do hotela bola už tma. Sprievodca Jožo ohlásil spoločnú večeru, ktorá mala byť zároveň oficiálnym zoznamovacím večierkom našej skupiny. Ja s Johnym sme využili nejaký čas pred večierkom a rozhodli sme sa ešte individuálne vyjsť do tmavých ulíc mesta a prehliadnuť si večerný trh, ktorý sa rozkladal v blízkosti hotela.

Boli sme hladní a tak sme si chceli dať čosi "malé, drobné" ale najmä bezpečné pod zub. Na uliciach okolo nás sa ponúkalo všetko. Mäská napichané na paličkách, rôzne čušpajzy v dymiacich sa kotlíkoch, vyprážaná zeleninka, homárové lupienky, ale nič sa nám nezdalo vhodné pre naše neaklimatizované žalúdky. Stále sme išli ďalej v chimére, že nájdeme niečo, čo nás presvedčí. Nakoniec nás presvedčil náš hlad, bol silnejší ako naše predsudky a tak sme si dali za rohom, v prítmí bočnej uličky, kde nebolo až tak vidno na bohato prestretú ponuku, vyprážané kusy zeleninky s pikantnou šťavou. Vrtká predavačka nám núkala aj miešané cestoviny ale to bola podľa na náš vkus pomerne divoká zmeska a tak sme iba úctivo zaďakovali. Cestoviny naberala do misky rukou bezprostredne potom, čo si v nich prerátala špinavé barmské bankovky. Potom sa pristavila barmská mamička a objednala tie cestoviny pre svoje 3-ročné dieťa, ktorému sa pri jedení až uši zahýbali.

Po malom pikantnom a veľmi chutnom občerstvení, dočerta s predsudkami, sme vysmädli a hľadali sme nejaký stánok s barmským pivom. Veľmi sa nám pozdávala miestna čajovňa, ktorá bola taká od podlahy jednoduchá a plná domorodcov ale pivo nemal a poslali nás do vedľajšieho "high-society" podniku. Ako sme o chvíľu pochopili, podnik bol určený pre mladých ľudí pochádzajúcich z vrstvy vládnúcej elity. Na veľkej obrazovke tam vysielali svetové hudobné klipy a aj ľudia tam boli iní ako tí, vonku na ulici. Pivo tam síce mali ale ten triedny rozdiel "beztriednej spoločnosti" doslova bil do očí.

Po návrate do hotela nám Jožo nadelil miestne peniaze, ktoré nám za doláre zamenili na čiernom trhu. Dostal som guču peňazí, 100.000 čatov, v nomináloch 500,- a stal sa zo mňa boháč. Bol to skvelý začiatok, zoznamovací večierok sa mohol začať.

V reštauračnej časti bola prestretá veľká tabuľa pre 19 ľudí. Jožo na začiatku každému rozdal barmskú ručne šúľanú cigaru a každý sme dostali ako darček aj lóndží. Win ako jediný barman a zároveň odborník na kasanie lóndží, nám predviedol, ako sa lóndží upevňuje. Najprv babsky a potom aj chlapsky. Najprv sa nasuniete opatrne do lóndží, chytíte po bokoch okraje, rýchlym pohybom stiahnete látku k pupku, 2x otočíte, prevlečiete cez pás, podobne ako uterák, keď idete zo sprchy, tak aby lóndží okolo pása pevne držala a vykročíte medzi ľudí, ako správny chlap. Vsjo jasno?

Na večierku vládla príjemná atmosféra. Každý z nás sa stručne predstavil ostatným, v skupine sme boli ženy a muži v rovnováhe, tretina turistov bola z Čiech a Moravy. Jedli sme dobré jedlo, fajčili jemné cigary a pili sme barmský Mandalay Rum. Napriek tomu, že to bol tiež darček k večeri, rum bol hrozný a pili sme ho s veľkým sebazaprením. Všetko zachránilo nakoniec pivo. V ponuke hotela boli až 3 druhy. Myanmar beer, miestny ležiak veľmi dobrej kvality, vyrábaný v malajskej licencii, Tiger beer, malajské resp. singapúrske pivo, kvalitou a dobrou chuťou porovnateľné s Myanmar beer a nakoniec Mandalay beer, originál barmské pivo, ktoré malo takú aromaticko-rozpačitú príchuť niečo ako rulandské biele s penou, na základe čoho sme si utvoril obraz, že akýkoľvek Mandalay Alkohol, nie je vhodný pre naše európske chuťové cítenie. Pivo otvárali takým smiešnym "stavebným" otváračom, bol veľmi jednoduchý a zároveň geniálny. Keby sa udeľovala Nobelova cena za mechaniku a kutilstvo, tak tento otvárač by bol vážny kandidát. Nezaváhal som a hneď som zjednal s čašníkom cenu za otvárač, čím sa tento technický zázrak stal mojim vlastníctvom. Horšie bolo, že čašník oznámil, že sa vďaka nášmu zoznamovaciemu večierku v hoteli minuli zásoby Myanmar beer. OK, no problem, je tu ešte predsa Tiger beer. Pomaly sa ozývajú horehronské, ale aj iné spevy. Po chvíli prišiel čašník s informáciou, že sa minuli aj hotelové zásoby Tiger beer. No dobre, tak nám nalejte aspoň to vaše Mandalajsko-rulandské "beer". Pokračujeme v spevoch. Čašník po ďalšej chvíli, ako v rozprávke, prišiel aj tretí krát so zvesťou, že už nemajú ani ten aromatický Manadalay. Fíha, to sme dokázali skromná, nezohratá partia z Československa vypiť hneď prvý večer pivo 9-podlažného hotela? Zdá sa, že miestny personál podcenil náš slovanský apetít. Bola to pre nich, ale i pre nás nová skúsenosť. Odchádzame postupne do svojich izieb, na stole ostal vo fľaši iba posledný nedopitý dúšok mandalayského rumu.

Večer som sa pokúsil zo svojej izby zatelefonovať domov, na Slovensko. Bolo práve pol jednej, čo znamenalo, že doma je 7 hodín večer, ideálny čas na telefonovanie. Ležím v posteli, volám na recepciu a vyslovujem svoju požiadavku. Na recepcii mi ale oznámili, že ak chcem telefonovať mimo Barmu, musím sa fyzicky dostaviť dole do telefónnej ústredne, že z izby to nie je možné. Asi sa im minul v hoteli aj dlhý kábel, uvažujem v duchu, ale potom nerozumiem, ako som mohol telefonovať dole na recepciu ...