Obedová prestávka

Svetlými okamihmi presunov boli zastávky. Cik pauzy, fajč pauzy, kodak point pauzy, čajové pauzy, shopping pauzy ale najmä obedové pauzy alias veľké prestávky. Dĺžka obedovej prestávky vždy závisela od stupňa amaterizmu miestnej obsluhy v reštaurácii.

Temer vždy sme sa výborne najedli. Dominovali čínske reštaurácie, občas sme mali možnosť okúsiť barmskú alebo šánsku stravu. Barmská kuchyňa je podobná tej čínskej, kde základ jedál tvorí ryža, zelenina prípadne cestoviny. Ochutnali sme aj barmské a šánske špeciality, vrátane mäska a morských potvoriek. Naše spoločné stolovania boli vždy príjemnou fázou dňa na zrelaxovanie a dočerpanie nových síl.

Personál bol vždy úslužný a ochotný, ale keď prišlo 18 hladných Európanov naraz na obed, ich ázijské snaženie sa čoskoro zmenilo na totálny chaos a zmätok, aspoň z nášho západného pohľadu. Ponuka v jedálnych lístkoch v reštauráciách bola podobná, avšak objednávanie bolo vždy zdĺhavým a zložitým procesom, pri ktorom si niekoľkokrát overovali správnosť zapísaných objednávok. Zapisovanie robili v barmštine. Okrem toho, že to písanie trvalo dlho, nemali sme možnosť overiť si, či to pochopili a napísali naozaj správne. Ich angličtina bola častokrát veľmi slabá.

Po dlhej objednávacej fáze nastala ešte dlhšia fáza čakania na prípravu jedál. Niekedy sa nám zdalo, akoby v kuchyni mali na všetko iba dvojplatničku. Najdlhšou a najvzrušujúcejšou fázou stolovania bolo samotné prinášanie jedál resp. čas medzi prinesením prvej a poslednej objednávky. Keď sme čakali na svoje jedlo, cítili sme sa ako v lotérii, kde nie každý lós vyhráva. Sporadicky nám prinášali jedlá po jednom kuse aj keď sme mali objednaných viac rovnakých porcií. To sa im pravdepodobne na dvojplatničku nezmestil veľký hrniec. Aj poradie prinesených jedál bolo nelogické, stávalo sa, že ak bolo objednaných viac rovnakých jedál, nepriniesli ich za sebou ale medzi tým nosili všeličo iné. Jedinou istotou, ktorú sme mali po čase v Barme empiricky overenú, bolo, že polievku priniesli vždy až po hlavnom jedle. Áno, bolo to logické, lebo zväčša to bol vývar z toho, čo im ostalo po roznesení hlavných jedál. Častokrát sa stalo, že objednané druhy jedál navzájom vymenili, ale hlad bol hlad a dôležité bolo, že nejaké jedlo prišlo nakoniec na stôl.

V reštaurácii pri meste Pindaya mi napríklad priniesli hlavné jedlo až po vyše hodinovom čakaní, keď už väčšina ľudí z našej skupiny mala za sebou 2 chody, kým ja som iba hladný olizoval drevené paličky. Pár minút po tom ako mi konečne prišlo jedlo, postavili predo mňa plný kotol polievky.

Špeciálnou kapitolou boli nápoje. Čaj v reštauráciách bol zadarmo, ale aj tak väčšina z nás bola nadržaná na vychladené pivo. Snažili sme sa dostať k chladeným nápojom čo najskôr a aj keď sme v dobrom úmysle chceli objednávanie urýchliť, nie vždy sa nám to podarilo. Kto chce pivo? Jeden, dva, tri,... desať, jedenásť! OK. Potom nastala chvíľa neistoty, či v reštaurácii majú 11 pív, lebo to už bolo množstvo, ktoré mohlo byť na hrane miestnych skladových zásob. Druhá neistota nastala po otázke, či je to pivo dobre vychladené. Na všetko odpovedali pohostinní barmani "áno" ale niekedy to znamenalo, že pivo nemalo teplotu okolia, t.j. 39°C ale bolo vychladené na solídnych 22°C. Po verbálnom odobrovaní, že piva je dosť a že je dostatočne vychladené, sme mali pocit, že ho donesú do 5 minút na stôl, ale boli sme v Ázii a tak nosenie piva zďaleka nebolo až také priamočiare. Najprv sa nedialo nič. Potom začali nosiť na stôl postupne prázdne poháre, pričom si znova overovali, kto má pivo objednané a kto nie. Keď sme mali poháre pred sebou, nastala v obsluhovaní ďalšia krátka pauza. Po nej sa objavili prvé 3 fľaše piva, ktoré postavili na prázdny stôl na druhom konci reštaurácie. V ďalších 3 várkach priniesli na prázdny stôl aj zvyšné pivá. Slinky nám tiekli a my sme vysušení cez celú reštauráciu pozorovali, ako sa naše pivká postupne ohrievajú na teplotu okolia. Opäť sa, aspoň z nášho pohľadu, chvíľu nič nedialo, ale bol to klam, lebo personál intenzívne vzadu hľadal otvárač na fľaše. Náš smäd dosahoval stav núdze a začal sa meniť na stupeň všeobecného ohrozenia personálu reštaurácie. Potom čašník konečne zobral jedno pivo, otvoril ho, priniesol k nášmu stolu a nalial do pohára prvému šťastlivcovi asi tak, že v pohári bolo piva iba na dne, zato pena bola až nad okraj. Keď sme pochopili, že personál si z úcty k nám považuje za povinnosť každé pivo jednotlivo preniesť cez reštauráciu a osobne naliať čakajúcemu, rezolútne sa rozhodujeme zobrať spravodlivosť do vlastných rúk, prenášame pivá sami, otvárame ich a za pár sekúnd si každý s chuťou nalieva do pohára, opatrne na hranu, aby sa zbytočne nepenilo. Chladené pivo "na objednávku" máme konečne za 20 minút aj vlastným pričinením v pohári.