Road to Manadalay 2

Po celom dni cesty sme boli už dostatočne rozsedení, roztrasení a nechcelo sa nám hrať ani slovný futbal. Každý iba posedával a snažil sa krátiť chvíľu hrboľatej barmskej cesty individuálne. Keď tu zrazu prišiel Miky a povedal: "Už som prišiel na rytmus piesne Road to Mandalay, to keď sem cestovali, tak ich to tiež takto nadhadzovalo a oni potom vymysleli také pom-po-pom pom-po-pom, akože ich to hádže.

Pieseň Road to Mandalay bola pre nás celý zájazd akoby zakliata. Odkedy ju Johny počul hrať v rádiu v taxíku cestou na Mlynské nivy, tak sme si ju snažili spomenúť, ale dlhé dni sa nám to nedarilo. Takže pom-po-pom pom-po-pom po barmských výmoľoch? Áno, aj mne to začalo niečo hovoriť a v duchu s približujúcim sa mestom Mandalay som lovil v hlave nápev chronicky známeho hitu Robbieho Williamsa.

Potom to prišlo, tak odrazu a nečakane, počas cik-pauzy, pár kilometrov pred Mandalay, v hlave mi zaznel známy refrén: Pom-pom-pom-pom-pom-pom-pom-pom, pom-pom-pom-pom-pom-pom-pom-pom, ... pom-pom-pom-pom!

"Miky, mám to, ten refrén sa spieva nejako takto, ale je to ďaleko rýchlejšie, ako si to naznačoval Ty." - vravím Mikymu.

"No áno, je to možné, ale to oni asi išli do Mandalay na jeepe a tam to nadhadzuje v kratších intervaloch ako v našom autobuse." - zdôvodnil Miky disproporciu v rytme.

Naše hudobné zakliatie sa prelomilo doslova pár kilometrov pred bránami mesta a tak vchádzame do Mandalay a každý si v duchu spievame Road to Mandalay.