Kláštor v Amarapure

V Amarapure sme neobišli ani rozsiahly kláštor, kde je koncentrovaných niekoľko tisíc mníchov. Jedným z poslaní kláštora je aj vychovávať mladú generáciu. Do kláštora prichádzajú chlapci už vo veku od 5 rokov, aby sa učili budhistickej filozofii, spôsobom správneho vystupovania, sebakontroly a disciplíny. V kláštore sa práve pripravovali na obed. Tesne pred obedom sa mladí chlapci zhromaždili pred spoločnou jedálňou, v dlhom zástupe so svojimi nádobami s ryžou a čakali na úder gongu, ktorý ohlasuje oficiálny začiatok poludňajšieho stolovania.

Pozorovanie mladých mníchov a novicov pri nástupe na obed a počas ich hlavného jedla je veľkolepým divadlom. Dva nekonečné zástupy bosých detí v červených alebo bielych rovnošatách sa pomaly a poslušne posúvajú do jedálne, sadajú za stoly, odkrývajú svoje nádoby s ryžou a dochucujú si to šťavou a zeleninou. Mladí novici v bielych rúchach si nakladali ryžu do úst priamo rukami a hoci nemali viac ako 6 rokov, mali vo výraze tváre už niečo dospelé.

Kláštor, podobne ako aj mnohé ďalšie v krajine, žije najmä z milodarov domácich ľudí a zahraničných turistov. Na veľkej tabuli boli za každý rok uvedené mená sponzorov a sumy, ktorými prispeli na rozvoj kláštora. Viackrát tam medzi sponzormi bola aj CK BUBO zo Slovenska.

Po návšteve kláštora sme sa venovali ľudovým remeslám a obchodíkom s remeselným tovarom. Prešli sme dielne, kde sa vyrábali bronzové sochy, budhove podobizne, praktické veci s tikového dreva alebo rôzne okrasné šperky z jadeitu. Ponuka v mnohom prevyšovala aj trhy na jazere Inle. Ulice s remeslami a obchodmi boli už súčasťou mesta Mandalay.