Návrat z hôr do Kalaw

Prebudenie sa v kláštore bolo aspoň také mystické ako večerné zaspávanie. Skoro ráno precitáme na brumendo mníchov, ktorí sa modlia tesne v našej blízkosti. Ranná hygiena pri kadi s tečúcou vodou, ktorú darovalo dedine Nemecko ešte pred mnohými rokmi, bola spontánnym programom pre domácich.

Mníšky medzitým nachystali pre nás raňajky a počas nich nás všetky aj s deťmi z dediny so záujmom pozorovali pri stolovaní. Cítil som sa ako na javisku. Keby mali fotoaparáty a kamery asi by si nás priebežne cvakali a natáčali.

Po raňajkách navštevujeme ďalší viacrodinný dom. Keďže je biely deň, tak aspoň vidíme interiér. Domy v dedine sú postavené a zariadené veľmi jednoducho. Vnútro domu tvorí zvyčajne iba jedna veľká miestnosť, v ktorej žije pospolu aj 6 rodín. Vzhľadom na početnosť detí v jednej rodine to znamená, že v jednom dome nažíva bezproblémovo, bez stien a súkromia, 50 členná komunita kmeňa Palaungov. Každá rodina mala svoju plochu, uprostred ktorej bolo ohnisko a okolo veľmi skromné vybavenie. Hneď nám vnútri ponúkli sedenie a čaj. Deti dúchali do ohňa cez bambusovú dutinu, aby lepšie horelo. Staršia žena vedľa ohniska ručne tkala lóndží. Ani ja som neodolal a jednu som kúpil, považoval som to za podporu pre domácich.

V dedine žilo 900 obyvateľov. Ráno chodili mnísi z kláštora rituálne po dedine a prijímali ryžu. Vpredu kráčal starší mních s malou nádobou, za ním išli dvaja mladí chalani v mníšskom šate a brali ryžu do veľkej nádoby pre zvyšok kláštora. Pred nimi chodil ešte ďalší mladý mních a úderom na kovový gong ohlasoval v dedine ľuďom, aby sa pripravili s ryžou. Majú to dobre vymyslené.

Lúčime sa s dedinou, kláštorom a mníškami. Aj za ten krátky čas nám svojou srdečnosťou prirástli k srdcu. Robíme spoločné rozlúčkové fotenie a opúšťame dedinu. Zostupujeme po ceste, ktorá je s ubúdajúcimi výškovými metrami stále viac a viac zablatená dôsledkom dažďa a domorodcov, ktorí sa predošlý večer masovo vracali z kalawského trhu.

Využitím skratiek, do ktorých nás navigoval náš moslimský vodca, sme za hodinu a štvrť prišli po členky zablatení na hradskú pri Palao-junction, kde nás už čakal autobus s Winom, vodičom a Smerovkou.

Win, ktorý nemá rád horské treky, ma privítal s úsmevom a vrazil mi do ruky fľašu ginu. Roky nenávidím gin, ale tento bol úžasný.