2-dňový presun Bagan-Pyay-Chaungtha Beach

Baganom vyvrcholil náš poznávací okruh po Barme. Ráno balíme a s trochou nostalgie opúšťame historický Bagan. Čakali nás ďalšie kilometre barmských ciest a po 2 dňoch zaslúžené more a pláže. Oddýchnutý bol aj náš šoférsky tandem. Autobus veľmi rozvážne ukrajoval kilometre, vodič aj Smerovka mali oči na stopách a citlivo obchádzali väčšinu výmolov a jám na ceste.

Aby si Jožo nemyslel, že po sprievodcovsky náročnejších dňoch v Bagane bude len tak oddychovať, pripravili sme pre neho po ceste úlohy. Chceli sme si nafotiť scenérie barmskej krajiny a tak sme ho požiadali, nech nám cestou vyhliadne vhodné miesta na kodak point pauzy s takýmito témami: opravovanie cesty, práce na poli, barmský dobytok, palmový háj a prípadne aj slon by nebol od veci. Musím skonštatovať, že Jožo sa ukázal ako profesionálny sprievodca a znalec krajiny, lebo jeho zastavenia sa zväčša trafili do nami požadovanej témy.

Osobitnou kapitolou sú barmské cesty. Stavajú sa priebežne desiatky rokov, avšak tunelovanie vlády a systémový nezáujem o zlepšenie infraštruktúry má za následok, že cesty nie sú vystavané vôbec, alebo ich stav je otrasný. Keď sme prechádzali cez rieku po provizórnom premostení, všimli sme si vedľa nás rozostavaný seriózny most. Win to okomentoval tým, že most začali stavať ešte v jeho detstve a nie je isté, či ho dokončia do jeho päťdesiatky. Raz sme stáli pred vlakovým priecestím a čakali kým prejde vlak. Keď vlak prešiel, naša cesta neprekrižovala trať, ako sme očakávali ale priamo sa napojila na koľajovú trať a hodný kus sme išli po železničnej trati za vlakom. Iná cesta pre náš autobus neexistovala.

Opravovanie ciest je častá a zároveň kuriózna činnosť domácich. Diery na cestách sa tu opravujú tým najjednoduchším, manuálnym spôsobom. Pár ľudí sedí pri jame na ceste a čakajú, kým im ďalší ľudia neprinesú v košoch kamene a štrk. Ten sa vysype do jamy a oni to len tak, nasucho po sediačky poukladajú, aby to bolo aspoň približne zarovnané.

Pri ceste k moru nás Jožo upozornil, že budeme prechádzať cez rieku, kde neexistuje most. Rieka sa dá prejsť iba keď je koryto vyschnuté. V období daždov je treba na brehu vyčkať, kým opadne voda. My sme našťastie prechádzali cez túto rieku po suchom koryte ale bol turnus, ktorý tu strávil 2 dni, kým sa dalo cez rieku prebrodiť.

Veľmi pekná bola zastávka v palmovom háji, kde nám ukázali, ako sa získava z paliem palmový olej. Na palmu lezú bez istenia po tenkom kmeni po prírodnom rebríku až do vysokej koruny a z nasekaných plodov zberajú odkvapkaný palmový olej. Pohostili nás palmovými sladkosťami a ochutnali sme aj hlt palmovej pálenky.

Na rad prišiel aj menší slon, nebol síce živý, ale za slona boli preoblečení dvaja mládenci, tancovali na ceste a žiadali o sponzorské príspevky. V Barme sa koná festival, kde sa súťaží v sloních tancoch. Mládenci vyberali peniaze aby sa mohli zúčastniť na súťaži.

Jožovým vrcholom pri aranžovaní zastávok bolo zastavenie v poli, kde zopár domorodcov poháňalo zapriahnutý dobytok, podobne, ako sa to robilo u nás, keď ešte neexistovali traktory. Bolo sparno, vyše 40st. a práca na slnku bola namáhavá pre ľudí aj pre zvieratá. Aby vydržali takúto záťaž, chodili sa pohoniči priebežne namáčať v kalnej jame aj so svojimi zvieratami. Keď ich špliechali hnedou vodou, prihovárali sa im a boli s nimi po krk namočení, bola to dokonalá symbióza človeka so zvieraťom. Okrem zvierat používali miestni poľnohospodári iba jednoduché náradie typu rýľ a motyka.

Na večer sme prišli do mesta Pyay, kde sme mali iba prenocovať a ďalší deň pokračovať k moru. V meste bola veľká pagoda, ale boli sme utrmácaní a po Bagane sme nemali motiváciu vstrebávať ďalšiu históriu. Hotel bol otrasný, aj keď bol vraj najlepší v meste. Pod posteľou v ošuntelej izbe som objavil obrovského mastného koníka. Jožo tvrdil, že toto je tá pravá Barma, takáto je štandardná úroveň barmského ubytovacieho servisu. Zdalo sa mi, akoby to tu chátralo od odchodu Angličanov. Treba dúfať, že nabudúce tu nabehnú na niečo nadštandardnejšie alebo aspoň poupratujú. V nočných uliciach bolo živo, všade boli predavači, hráči na gitarách a otvorené malé reštaurácie na brehu rieky.

Jedli ste už niekedy 100%-tne recyklovateľný produkt? Nás ponúkli druhý deň pri jednej zo zastávok barmské deti sladkými koláčikmi z ryže zabalenými v kukuričnej šupke. Celé to bolo omotané dokola kukuričnými vláknami, aby to držalo. Bolo to mazľavé, lepkavé a absolútne recyklovateľné, malo to aj bonus - celkom nám to chutilo. Ponúkali to s dvomi príchuťami a stálo to 20 čatov vrátane prírodného obalu.

Na ceste k moru sme museli prejsť trajektom na druhý breh rieky Pathein. Trajekt bol starý minimálne pol storočia a veľmi som si želal aby našu jazdu ešte vydržal. Bol naložený autami, autobusmi a ľuďmi do posledného miestečka. Všetci sme chceli ísť k moru a dúfali sme, že to vyjde. Domáci platili za trajekt 10 čatov, my, zahraniční 5.000 čatov, vraj kúpeľná taxa za more. Ešte za vidna prichádzame k moru a polemizujeme na tému, či sme na brehu Bengálskeho zálivu alebo Andamanského mora. To Andamanské more znelo príťažlivejšie, ale mapa nepustila, museli sme sa s tým zmieriť, bol to Bengálsky záliv.