Od Zlatého balvanu do Taungoo

Vstávame ešte za tmy kvôli východu slnka, keď sme už nestihli ten západ. Ráno pôsobí Zlatý balvan inak ako po zotmení ale aj táto časť dňa na tomto mieste má svoje čaro. Prístup k balvanu bol otvorený, avšak táto výsada bola opäť dovolená iba pre silnejšie t.j. chlapské pohlavie. Využil som aj ja túto jedinečnú životnú príležitosť, kúpil som si v neďalekom domčeku zlaté lístky a pridal som sa k domorodcom, ktorí lístky postupne vyberali z obalu a pritláčali na balvan. Mikrónové zlaté plátky ostali priľnuté ku skale a tak ju obohacovali o ďalšie vrstvy zlata. Na nalepovanie lístkov bolo treba mať určitý grif. Fúkal vietor a kto bol neopatrný, tomu zlatý lístok uletel vo vetre do diaľky. Občas bolo vidno ako sa okolo balvana trblietajú porozfukované čiastočky rýdzeho zlata. Nech Budha žehná tejto krajine.

Na promenáde pri balvane svitol biely deň veľmi rýchlo. Malé námestie sa zaplnilo prichádzajúcimi pútnikmi. Stretávali sme skupinky domorodcov, rodiny s deťmi, osamelo hrajúce sa deti, vojakov aj vyšších dôstojníkov v slávnostných uniformách. S úžasom sme pozorovali, ako jeden z nich, možno práve ten najvyšší generál, naduto prišiel k skupine detí a začal im rozdávať bankovky z guči peňazí, ktorú mal v ruke. Nevedno, či mu išlo o vyjadrenie pseudolásky armády k barmskému ľudu alebo si tým iba vylepšoval osobnú karmu, každopádne bol to veľmi svojský štýl populizmu.

Hneď po raňajkách opúšťame toto jedinečné pútnické miesto v horách a zostupujeme dolu k pick-upu. Cestou stretávame budhistických mníchov ako rituálne pomaly kráčajú od obydlia k obydliu a prijímajú od ľudí ryžu. Každý mních nesie pred sebou nádobu, do ktorej zbiera túto skromnú almužnu, aby sa mohol na poludnie pred modlitbami a meditáciami nasýtiť. Mnísi prijímajú ryžu mlčky a dôstojne. Neďakujú za ňu, ale umožňujú týmto zvýšiť karmu ľuďom, ktorí ich obdarúvajú.

V zjednodušenej forme vyzerá denný režim mnícha tak, že vstane skoro ráno, po rannom modlení si zoberie svoju nádobu, obchádza príbytky veriacich a prijíma od nich ryžu. Na obed mnísi spoločne jedia. Popoludní ani večer už mnísi nejedia ale venujú sa duchovnej činnosti, meditáciám, cvičeniam a štúdiu. Večer chodia spať pomerne skoro.

Filmujem jedného mnícha ako kráča z kroka na krok so svojou nádobou okolo mňa. Keď som dofilmoval a balil kameru do puzdra, mních sa zastavil a zakričal na mňa: "One dollar, please!". Prekvapila ma jeho priamočiarosť a otvorenosť, ale ten záber stál za to a tak vyťahujem dolárovú bankovku a podávam ju úctivo mníchovi. Mních si položil papierový dolár na vrch nádoby, zaťažil ho kameňom a hrdo kráčal ďalej.

Tak ako vzrušujúca bola jazda pick-upom sem hore, o to viac adrenalínu sme pociťovali na ceste späť. Okrem ostrých zákrut sa tu pridala vysoká rýchlosť. Rútime sa ako v lunaparku na horskej dráhe, nie sme vôbec pripútaní, voľný pád a akceleráciu cítime až v žalúdku a v duchu prosíme Budhu a všetkých svätých, aby len prebudhu nezlyhali brzdy. Nakoniec všetko dobre dopadlo aj bez našich reinkarnácií.

V dedinke, kde nás pri autobuse čakajú vodič so Smerovkou sú už nedočkavo pripravené aj detičky s banánmi a krikľavo nás vítajú: "Banana is good, banana is gooood!". Vedľa autobusu je stánok so slameným klobúkmi a tak niektorí si tu obstarali veľmi lacné prikrývky hlavy.

Za nami je Zlatý balan a horská túra, pred nami je náročný 2-dňový presun autobusom cez mestečko Taungoo k horskému jazeru INLE. Zakrátko opúšťame Monský štát, vraciame sa kúsok do provincie Bago a nechávame sa unášať a nadhadzovať v rytme výmoľov skvelých barmských ciest. Priemerná rýchlosť nášho autobusu bola 40km/h a to sme uháňali ako formula. K tomu treba prirátať vysoké horúčavy, vlhkosť vzduchu a neklimatizovaný autobus s malým komfortom, ktorý však bol špičkový na barmské pomery. Keď sme míňali preplnené náklaďáky a pick-upy, z ktorých trčali ľudia ako strapce hrozna, pociťovali sme pri jazde našim autobusom veľké uspokojenie. 21 ľudí v 30-miestnom autobuse nám umožňovalo občas aj nejakú zmenu v zasadacom poriadku. Zadných 5 sedadiel bolo zahádzaných našimi batožinami ale pri troške fantázie sa tam dalo spraviť improvizované ležovisko. Nebolo to však úplné víťazstvo, lebo vzadu to samozrejme nadhadzovalo najviac a ten kto sa rozhodol ísť si dozadu pomeditovať, musel prijať riziko, že sa mu zosype občas aj nejaký ten ruksak na hlavu.

Cestu trávil každý individuálne. Pozorovanie krajiny, čítanie kníh, štúdium mapy, pokusy o písanie zápiskov, hoci za jazdy to bolo prakticky nemožné (!), driemanie, karty, slovný futbal... Občas kolovala po autobuse aj nejaká ostrejšia fľaštička v snahe znížiť utrpenie nás úbohých cestujúcich a odvrátiť pozornosť od nekonečných výmoľov.