Prehliadka pagôd

Prvý deň v Bagane sme využili na prehliadku pagôd náš autobus. Začali sme pagodou Shwezigon, ktorá sa nachádza v najsevernejšej časti Baganu. Pagodu začali stavať ešte za éry kráľa Anawrathu a svojim tvarom slúžila neskôr ako prototyp pre stavbu ďalších pagôd v krajine. Dnes je pagoda v perfektnom zrekonštruovanom stave, s jagavou zlatou stupou a mnohými udržiavanými stavbami v jej areáli. Mladí mnísi nám zahrali na zvonoch zvonkohru a my sme obdivovali detaily levích hláv, ktoré strážili nedotknuteľnosť tohoto nádherného svätostánku.

Ako druhú pamiatku sme navštívili Htilominlo Temple, posledný kláštor v Bagane postavený v bamarskom štýle. Kláštor s pagodou dal postaviť v roku 1211 Nantaungmya, syn kráľa Narapatisithu. Povesť hovorí, že Narapatisithu mal 5 synov a keď mal rozhodnúť, kto po ňom preberie vládu, postavil synov do kruhu a medzi nich hodil dáždnik. Kráľom sa mal stať ten, na koho dáždnik ukáže. Skrátka, vadí-nevadí bolo populárne už aj v zlatej ére Baganu a tak sa novým kráľom stal Nantaungmya. Jeho štyria bratia akceptovali toto rozhodnutie a uspokojili sa s pozíciou poradcov v združení Hluttaw, čo je súčasný názov pre barmský parlament. Htilominlo Temple sa nazýva aj pagodou panovníka, ktorého si vybral dáždnik. Stavba je vysoká 46 metrov.

Pagoda Ananda postavená v roku 1091 je jednou z najkrajších v Bagane. Je mohutná a zároveň veľmi detailne prepracovaná, vo vnútri ukrýva labyrint chodieb s nástennými maľbami a jej zlatá stupa na vrchole v tvare kráľovskej koruny sa týči do výšky 51 metrov. Žiaľ, počas našej návštevy ju rekonštruovali, na stupe bolo lešenie a tak sme sa nemohli pokochať leskom jej zlata.

Okolo pagody je vydláždené priestranné nádvorie, kde sa dá v kľude poprechádzať. Vo vstupnom priestore pred areálom pagody sa nachádzali stánky s tovarom a predavači suvenírov. Mal som so sebou zopár tričiek na výmenný obchod a tak som ich začal vymienať za ponúkaný tovar. Vykšeftoval som barmskú knihu v angličtine, pohľadnice a mapu. Spokojnosť bola na oboch stranách. Avšak moje obľúbené tričko s motívom Four Roses Bourbon sa mi nepodarilo zjednať za adekvátnu protihodnotu. Pod cenu som ho nechcel dať a tak keď sme sa s predavačom nedohodli, rozhodol som sa, že ho radšej darujem nášmu Smerovkovi. Bol vyslovene šťastný, že má zahraničné tričko a moja karma bola šťastná s ním.

Mierne uťahaní po doobedňajšej exkurzii sme prišli do štýlovej barmskej reštaurácie v exteriéri pod bambusovou strechou. Na stôl nám nosili rozličné misky s jedlom a my sme sa výdatne najedli. Stolovanie sme zakončili ovocným dezertom a po obede sme zrelaxovali na pohodlných bambusových lehátkach.

Počas stolovania som nazrel aj do zákulisia reštaurácie, kde sa varili a pripravovali naše jedlá. Bola to taká bežná poľná kuchyňa, trošku sajrajt, kde tu domáce zviera, kopa hrncov, ohnisko a všetko v pohybe. Pripomínalo mi to slová piesne "S oknami do dvora, s dverami do maštale" ale vôbec ma to neodradilo v apetíte, po vyše 2 týždňoch sme už boli správne aklimatizovaní.

Keď sme odchádzali z reštaurácie, obdivovali sme drožku s koníkom, ktorá parkovala vedľa nášho autobusu. Drožka bola krásne vypracovaná a vpredu mala priprevnené staré logo Toyota. Ako nám vravel jej majiteľ, drožku zveľaďuje už 30 rokov. Koník, ktorý drožku ťahal bol, prirodzene, o niečo mladší. Jozef nám prezradil, že nasledujúci deň budú práve takéto drožky s koníkmi a pohoničmi našim prepravným prostriedkom po Bagane.

Neďaleko autobusu bola historická Baganská brána, ktorá slúžila kedysi ako hlavná vstupná brána do starého Baganu. Dnes sa zachovali iba jej zvyšky ale cesta k pagodám ide stále po pôvodnej trase.

Zavítali sme do obchodíku umelca Jonatána, ktorý maľuje svoje výtvarné diela dovnútra fľašiek. Je to zároveň priateľ Ľuda Jambricha a tak sa našej slovensko-českej skupine veľmi potešil. Jeho umenie je unikátne a úprimne verím tomu, že sa raz Ľudovi naplní jeho túžba, zorganizovať na Slovensku výstavu jonatánových diel aj za osobnej účasti autora.

Vedľa Jonatána na druhej strane cesty bola veľká lakiernická dieľňa. Najprv nám ukázali postup výroby, ktorý si vyžadoval kumšt majstra technológa a trpezlivosť a zručnosť dievčat, ktoré tam pracovali. Po exkurzii nám už nič nebránilo nakupovať nádherné lakované predmety od výmyslu sveta. Ja som si kúpil sadu pivných tácok s motívom baganskej pagody, ktorá bola do nalakovanej kruhovej podložky vygravírovaná jemnou vrstvou zlata. Obchod mal aj oddychovú časť s kresielkami a čajovou súpravou. Po úspešnom obchode padol dobre hlt teplého čaju.

Návštevou Manuha Temple pokračujeme v našom poobedňajšom ťažení po pagodách. Pagoda bola postavená v roku 1059 kráľom Manuhom. Aby si kráľ zlepšil svoju karmu pre budúcu reinkarnáciu, nestaval nový chrám využívaním otrockej práce, ale predal niekoľko svojich drahokamov, čo využil na financovanie stavby chrámu. V Manuha Temple možeme vidieť 3 sediacich a jedného spiaceho Budhu. Spiaci Budha je umiestnený vo veľmi malom priestore, ktorý vyvoláva pri prehliadke až klaustrofobické pocity, preto vhodnejší prívlastok by bol stiesnený Budha. Stavba bola poškodená zemetrasením v roku 1975 a kompletne zrekoštruovaná v roku 1981.

Myinkaba pagoda je postavená na mieste, kde v roku 1044 Anawratha zvíťazil nad svojim nevlastným bratom Sokkatom, ktorý nespravodlivo ukoristil trón od Anawrathovho otca. Víťazstvom so svojou mýtickou kopijou Areindamou sa Anawrathovi podarili ukončiť dlhoročné obdobie dvorných intríg. Myinkaba má kupolovitý tvar, okolo nej sú postavené terasy a tento štýl jasne označuje začiatok obdobia vplyvu budhizmu v baganskej oblasti.

Gubyaukgyi Temple nás zaujal nástennými maľby a nápismi na vnútorných stenách v pagode. Jednopodlažnú pagodu v monskom štýle postavil v roku 1113 Rajakumar. Pri pagode je 4-stranný stĺp zvaný aj ako kameň Myazedi popísaný Rajakumarom v 4 jazykoch tej doby: barmsky, monsky, pali a pyu. Stĺp bol objavený v roku 1887 a poslúžil ako kľúč k objasneniu vtedy nerozlúšteného pyuského jazyka i k upresneniu obdobia začiatku vlády kráľa Anawrathu.

Pri niektorých pagodách už bolo cítiť, že turistika tu má aj negatívny vplyv na miestnych ľudí. Občas nás otravovali pri vystupovaní z autobusu húfy malých dievčat s pohľadnicami a suvenírmi. Keď mi vynukovanie pohľadníc začalo prekážať a rušiť moje sústredenie sa na pamiatky a históriu, rozhodol som sa, že im dám malú lekciu z biznisu. Výkričné ceny pohľadnicových sád sa pohybovali u dievčat medzi 1000 až 2000 čatov (40-80 Sk) a veľmi nechceli ísť pod 1000. Zavolal som si všetky dievčatá a keď na mňa upriamili pozornosť, tak som sa ich spýtal: Kto má na predaj pohľadnice? Ja, ja, ja! - kričali všetky. OK, tak kto mi ich predá za 100 čatov? Žiadna! OK, zvyšujem na 200! Nezáujem. Zvyšujem na 300! Stále nezáujem. Zvyšujem na 400!!! Tie staršie a agresívnejšie vpredu sa stále tvárili, že je to málo, ale malá dievčenská ručička zo zadu sa zdvihla, že tých 400 čatíkov je OK a že mi tie pohľadnice predá. S úsmevom mi podáva pohľadnice za 400 čatov, ostatné obchodníčky odišli s dlhým nosom.

Keď sme boli po celodennej exkurzii už mierne upagodovaní, prišli sme k tej najzápadnejšej baganskej pagode - Mingalazedi. Jozef ju vybral pre nás, aby sme na nej dôstojne zakončili dnešnú prehliadku pri západe slnka. Pagoda bola postavená v roku 1284 počas éry posledného baganského kráľa Narathihapateho. Štveráme sa po strmých schodoch na terasy pagody a hľadáme si najvýhodnejšie miesto na výhľady a relaxáciu. Slnko rýchlo klesá k obzoru a stovky pagôd okolo nás sa sfarbujú do nádhernej červene. Jozef vyťahuje knižku a číta nám barmské rozprávky. Počúvame staré príbehy, fajčíme cigary a cítime sa veľmi príjemne. Keď slnko kleslo za obzor a pagody jemne potemneli, prekvapivo a úžasne zažiarili na východe purpurovou červeňou mraky nad kopcami za Baganom.