Ako som sa stratil

Po výdatnej večeri kráčame spoločne tmavými ulicami mestom. Keďže sme ráno do člnov nastupovali na inom mieste, v tejto časti mesta sme ešte neboli. Na uliciach sa pohybuje veľa ľudí, všetci ideme za Jožom, smerom, kde sa nachádza náš hotel.

Cestou nás upútal jeden šiator, v ktorom hlasno hrala hudba a bolo tam počuť naživo spevákov, akoby sa tam konala diskotéka spojená s karaoke. Čo to môže byť? Obišli sme šiator dokola a ocitli sme na veľkom jarmoku, ktorý sa tu konal práve v tento večer na počesť sviatku prevážania Budhov po jazere.

Nastala dilema, či ísť najprv do hotela alebo ostať rovno na jarmoku a pozrieť sa na pravú barmskú zábavu do šiatra. Mňa veľmi lákalo vstúpiť do šiatra medzi domácich a keď Jožo vydal inštrukcie, že hotel je iba kúsok odtiaľto rovno a potom doprava, kúpil som si vstupenku za 200 čatov (9 korún) a vstúpil do tmavého a hlučného stanu. Ostatní išli cez jarmok do hotela s Jožom, vrátane Johnyho, ktorý mi sľúbil, že sa z hotela vráti za mnou do šiatra.

Hneď pri vchode sa ma ujal usporiadateľ a voviedol ma úctivo dnu. V šiatri bolo do 200 divákov, niektorí posedávali vpredu, ostatní stáli za nimi a sledovali show na pódiu. Ja som ostal stáť, aby som lepšie videl a mohol použiť aj svoju kameru.

Zdvihla sa opona a na pódiu sa objavila speváčka. Spievala z playbacku nepočúvateľné barmské hity a robila stupídnu tanečnú show na gýčovo upravenej scéne. Za ňou na plátne bol zobrazený svetielkujúci dravý orol ako sa zadrapuje do niečoho s nápisom DOLLAR. Po jej odchode prišla iná "speváčka" a scéna sa opakovala.

Asi po 4 číslach prišiel za mnou usporiadateľ a začal mi vysvetľovať, že tie dievčatá, čo vyzerajú na pódiu úplne ako dievčatá, nie sú dievčatá ale chlapi. Chvíľu som nechápal, mal som pocit, že usporiadateľ je minimálne pod vplyvom betelu v kombinácii s alkoholom, navyše tie dievčatá boli pekné a vyzerali úplne ako baby. Ale pri ďalšom čísle som pochopil, neboli to baby, ocitol som sa na barmskej transvestita show. Tak to bola sila. Aj keď bola umelecká úroveň hrozná, obecenstvo sa bavilo, vykrikovalo, smiali sa pri rôznych pohybových kreáciách účinkujúcich a tlieskali o dušu.

Ešte som zvládol sledovať 2 - 3 čísla ale potom som mal tej kultúry už dosť a tak som opustil šiator na počudovanie usmievavého usporiadateľa a vydal som sa cez jarmok podľa Jožových pokynov naproti Johnymu. Chvíľu rovno a potom doprava, nič zložité. Veľkosť jarmočného a hodovacieho priestoru a hustota ľudí, cez ktorých som sa predieral ma zaskočila. Ocitol som sa v ľudskom mravenisku, v dave domorodcov, akoby na nejakej demonštrácii, kde sa dá postupovať dopredu iba veľmi pomaly. Všade dookola boli stánky s jedlom, so suvenírami, ďalšie karaoke show, stánky so sedením a s televízorom, kde na obrazovku civeli desiatky domácich, rôzne lotérie, kde sa dalo vsadiť na čísla a ľudia mohli vyhrať peniaze. Všade kopa pripitých domácich tmavšej pleti, ktorí sa bezprízorne potácali, že som mal pocit, akoby som bol na ožranisku folklórneho festivalu vo Východnej alebo v Detve.

Uprostred celého tohoto humbuku bol veľký budhistický chrám s vysokou stupou, v ktorom bolo veľa mníchov a ktorý som si zo včerajšieho večera, keď sme išli peši na hotel, vôbec nepamätal. Odkiaľ sa tu vzal a kde to vlastne som? Nič to, veď Jožo povedal rovno a doprava, takže za chrámom točím doprava a idem ďalej preplnenou jarmočnou ulicou medzi dav. Asi po 200 metroch, keď jarmok strácal na intenzite sa vynáram do tmy, do ničoho, všade je pusto a tma a predo mnou je nejaká voda cez ktorú neprejdem. Aha, tak tu to nebude. Ale čo tu malo byť? Uvedomil som si, že ja ani neviem meno nášho hotela. Nič sa nedeje, naspäť "na stromy", predieram sa zložito jarmokom späť k stánku s transvestitami v nádeji, že tam niekoho od nás stretnem. Cestou sa pokúšam nájsť nejaké iné východy z jarmoku domnelým smerom k hotelu ale všetky bočné uličky, ktoré som vyskúšal ústili do tmavých dvorov, ktoré boli ľudoprázdne a slepé. Keď prichádzam k šiatru, odkiaľ som vyšiel, nestretám nikoho z našej skupiny. Nevadí, treba to predýchať a nepodliehať panike. Show v šiatri pokračuje v tom istom štýle ako predtým a ja sa rozhodujem obísť šiator tak ako sme sem prišli a vyskúšať nájsť hotel z opačnej strany.

Prichádzam na neznámu ulicu, ktorá tmavne každým mojim krokom. Aj keď som presvedčený, že hotel nemôže byť ďaleko, všetko je mi tu úplne neznáme, ničoho sa nechytám. Jednoznačne som na tejto ulici po prvý raz a nemám tušenie, či idem k hotelu, od hotela alebo len tak z diaľky popri ňom. Aj keď bola tma a ulica nemala žiadne osvetlenie, stále bolo okolo mňa veľa ľudí - domorodcov.

Pýtam sa okoloidúcich, len tak, naverímbudhu, že či nevedia náhodou po anglicky. Usmievajú sa a náhodou - nevedia ... Prechádzam cez nejaký kanál a obchádzam komplex budov, ktorý akoby slúžil na ubytovanie mladých ľudí, niečo ako internátna škola. Keďže idem v opačnom smere ako Jožo vysvetľoval, bočím doľava a kráčam v tme ďalej ulicou.

Zo zúfalstva oslovujem, už po niekoľkýkrát, väčšiu skupinu domorodcov, ktorí postávali na chodníku: "Do you speak English?" Jeden zo skupiny mi odpovie: "Yes!" - a podíde ku mne. Pýtam sa ho v tme, že kde je centrum mesta. Ukazuje do ešte väčšej tmy ako je tá, z ktorej prichádzam. Ešte raz mu kladiem tú istú otázku, lebo sa mi zdá čudné, že centrum je v temnote. Pýta sa ma na meno môjho hotela. Neviem mu odpovedať ani nemám po ruke žiadneho žolíka. Odpovedám protiotázkou, že ako sa volá toto mesto a ktorým smerom je jazero Inle. Nechápavo na mňa hľadí a začína ma považovať za pochybné indivíduum. Cítim, že náš rozhovor splnil svoj účel, je treba ho ukončiť a v kľude rozanalyzovať nové zistenia a skutočnosti. Poďakujem sa za rady a pokračujem bezradne ďalej do tmy.

Byť stratený uprostred noci, vo vnútrozemí Barmy, v Šánskom štáte a nevedieť kam vlastne máte ísť, nie je dobrý pocit. Naspäť k transvestitom sa mi nechce a tak kráčam trpezlivo ďalej v smere, ktorým ukázal anglicky hovoriaci Barman. Asi po 100 metroch prichádzam na križovatku, kde ma upúta stánok s nadpisom Art Gallery. Áno, ten si pamätám z predošlého dňa po ceste k hotelu. Zrazu sa mi rozjasnilo, objavil som ulicu vedúcu do hotela a kúsok ďalej aj náš zaparkovaný autobus. Heuréka! Aké jednoduché. V tomto pretechnizovanom svete je niekedy najťažšie objaviť sám seba. :-)