Turistický trek do dediny Palenpioa

Ráno balíme ľahké ruksaky a v sprievode 2 miestnych vodcov štartujeme na trek po stopách horských kmeňov. Bol som už nedočkavý po pohybe v prírode mimo ciest a turistov. Čakal som, že najkratšou trasou opustíme mesto, ale náš vodca nás viedol cez preplnený trh v meste, kde bola hlava na hlave a tovar všetkého druhu vrátane surového bravčového mäsa.

Trh mal nádherný kolorit, zmes rozmanitých ľudí a tovaru, živá vrava domorodcov, mnohí z nich prišli do Kalaw zďaleka a naplno sa venovali obchodu. Bol to pravdepodobne najkrajší trh, aký sme v Barme mali možnosť vidieť, ale boli sme nabalení, bolo horúco a ja som nemal chuť vyťahovať kameru a filmovať, keď som bol duchom už v horách mimo mesta. Na konci trhu, keď som už zatínal zuby, že je to chvalabohu za nami, zavelil horský vodca s úsmevom čelom vzad a hnal nás celým trhom naspäť až k miestu, kde sme na trh vošli. Ako sme neskôr zistili, jeho zámer bol najprv ukázať nám trh v Kalaw, ktorý sa tu nekoná každý deň, je pre túto oblasť veľmi významný a pre turistov rázovitý. Škoda, že tento zámer nám nebol objasnený na začiatku. Bolo mi ľúto, že som nemal možnosť stráviť tu s kamerou v kľude nejaký čas a zdokumentovať to celé.

Keď sme sa roztratení za trhom znovu zišli, vyrazili sme konečne mimo mesta medzi zeleň. Naša cesta viedla najprv popri domčekoch, naberali sme stúpanie a vnárali sa pomaly do džungle. Bola to už viac vyklčovaná a skultivovaná džungľa, v horských svahoch, kde sme prechádzali popri malých čajových plantážach, pomarančových a citrusových sadoch, stromoch tanape, z ktorých sa trhajú listy na cigary a stromoch avocado. Cestou sme pozorovali, kde tu, pracujúcich roľníkov.

Asi po hodinke cesty sa zastavujeme v prvej "dedinke", ako hrdo označil náš vodca 3 domy pri našom chodníku. Bolo kuriózne, že po budhistickom kraji nás sprevádzali dvaja vodcovia, z ktorých jeden bol moslim a druhý kresťan.

Domáci k nám boli veľmi milí, hneď nás pozvali k sebe do domu, usadili nás na zem a ponúkli nás čajom. Vo svojich obydliach žijú veľmi skromne a nenáročne. Všetci pilne pracovali na sušení listov stromu tanape. Pri čaji v dome som na oplátku ponúkol domácich a našich vodcov hltom whisky z mojej ploskáčky. Budhisti a moslim rázne odmietli, kresťanský vodca si upil.

Zber a sušenie listov, z ktorých sa šúľajú zelené cigary, je tradičným zdrojom obživy miestnych horalov. Listy po vysušení pod plochými podložkami na peci, ukladajú do noší, ktoré potom pracne znášajú ďaleko do mesta, aby za ne vymenili na trhu iné plodiny alebo výrobky. Jeden stoh s vysušenými listami váži aj 50 kíl. Na trhu v meste dostanú za neho v prepočte 3 doláre.

Počasie k nám bolo priaznivé. Bolo pod mrakom a tak na nás priamo nepálilo slnko. Na podiv nás počas turistiky neotravovali žiadne muchy a tak naša horská prechádzka bola veľmi príjemná. Kde-tu sme stretávali miestnych roľníkov, ktorí nás s úsmevom zdravili a už zďaleka nám priateľsky kývali. Deti boli dosť hanblivé a nesmelé. Bolo vidno, že nie sú príliš zvyknuté na cudzincov.

Keď sme traverzovali husto porastený strmý svah, začuli sme nad sebou tupé údery na drevo. Že by ďateľ? Miro z Bystrice ihneď pohotovo nazval domnelého miestneho ďatľa po cigánsky - čiriklo dubinel, lebo vraj každý vták sa po cigánsky povie čiriklo, iba ďateľ je výnimkou a volá sa čiriko dubinel. Ako sme sa smiali nad touto cigánskou terminológiou, ozval sa nad nami vrzgot, ako keď začína padať podťatý strom. Naozaj sme nad sebou zbadali pohyb konárov a statný strom, ktorý padal našim smerom. Tak to teda nebol žiaden čiriklo ale drevorubači.

Strom s rachotom spadol a začal sa zosúvať po svahu rovno na nás, k miestu, kde stál najbližšie Johny. Všetci sme bežali ozlomkrky preč, aby nás padajúci strom nezachytil. Našťastie mal strom v ceste džungľovú húštinu a tak jeho zosun nebol rýchly. Nakoniec sa nikomu nič nestalo, len sme boli riadne vystrašení, najmä Johny, ktorý už pred pár rokmi zažil ako sa priamo na neho rútili skaly v strmom svahu patagónskych hôr. Asi má na to nos, že vie byť stále v strede diania. Vodca nám vysvetlil, že ľudia postupne klčujú divoké svahy a menia ich takto na čajové políčka.

Do dediny Palenpioa, ktorá bola našim dnešným cieľom, prichádzame za mierneho dažďa a rýchlo nachádzame útočisko v malom domčeku vedľa kláštora.