Baganom na konských drožkách

Aj napriek búrlivej noci, začíname deň s Johnym opäť ranným behom medzi pagodami. Nad Baganom sa vznáša teplovzdušný balón. Zvyšok skupiny vstal ešte pred nami, aby si mohli vyfotografovať východ slnka z neďalekej pagody. Počas behu sme sa zamotali v jednej dedinke a nevedeli sme cez ňu prejsť na druhú stranu. Nakoniec sa vraciame tou istou cestou nazad. Na asfaltke popri nás šliapali na bicykli barmské dievčatá a veľmi sa chichotali, keď sme ich predbehovali. Po raňajkách nás už čakalo pred hotelom 9 drožiek, ktoré sme mali zajednané na celý tento deň.

S Johnym sme sa snažili vybrať si nejakú s pekným koníkom a pohoničom, čo rozumie po anglicky. S angličtinou pohoniča to bolo poslabšie ale koník sa nám vydaril. Našu drožku poháňala 6-ročná kobylka, ktorá bola vo výbornej kondícii a volala sa Sophie. Pohonič s ňou počas jazdy udržiaval neustále verbálny kontakt, prihováral sa jej a vydával pri tom také zvláštne zvuky, ako keby vnútorne preciťoval nejakú bolesť. Keď sme sa s ním počas dňa dali do reči, lámanou angličtinou nám vysvetlil, že Sophie nemala ešte nikdy potomstvo a ani si to nemôže dovoliť, lebo niekoľko mesačná prestávka v drožkovaní, by pre ich rodinu znamenala významný pokles príjmov. Sophie bola v podstate taká kariérna kobylka.

Jazda v zástupe deviatich drožiek bola romantická a veľkolepá zároveň. Drožky mali striešku a tak sme si počas jazdy hoveli v tieni, ofukovaní teplým vánkom. Prehliadka Baganu na drožkách je určite najlepší spôsob, ako si vychutnať túto unikátnu lokalitu. Keď sme chodili s koníkmi okolo monumentov, bolo to v porovnaní s predošlým dňom oveľa pokojnejšie a prirodzenejšie vnímanie. Miestami som mal pocit, akoby sa tu práve zastavil čas.

Voľakedy bývali ľudia bežne medzi chrámami avšak vláda, kvôli ochrane pamiatok rozhodla, napodiv veľmi kompetentne, že sa musia všetci vysťahovať mimo historicky cennú časť a tak sa obydlia presunuli na okraj, kde sa nachádzal aj náš hotel a všetky tie zastrčené a v noci tmavé ulice, ktoré sa tiež honosne nazývali Bagan.

Zastavili sme sa v malej dedinke. Domáci nás privítali a ukázali nám ako sa u nich tká. Hodvábnu niť namotávala stará žena s hustými a dlhými čiernymi vlasmi, ktoré si pri práci stočila do drdola. Vo vedľajšom dome som bol svedkom ako sa jalovica priviazaná na kolík zamotala okolo neho. Možno by skončila ako koza Lízinka v Polívkovom filme "Kurva hoši, Guten Tag", ale nakoniec sa jej podarilo drevený kolík vytrhnúť zo zeme a pustila sa do behu. Ako bežala celá vyľakaná, drevený kolík, ktorý bol stále prichytený na koci remeňa, ju búchal do zadnej časti tela, čím sa jej panika len zvyšovala, jalovica zrýchlovala tempo až nakoniec úplne zmizla niekde v poli za domom. Ženy s dieťaťom, ktoré stáli pri dome, to vôbec nevyviedlo z rovnováhy, usmievali sa, predvádzali nám, ako robia malé pletené košíky a ponúkli nás čajom. Z poza drevenej ohrady nás pozorovalo stádo asi desiatich kôz.

Ked sme nazreli do jedného domu, videli sme kolísku zavesenú na strope a ženu, ktorá v nej pohupuje dieťa a snaží sa ho uspať. Z kolísky na nás hľadel pár krásnych bábätkovských očí. Po prehliadke dedinky sadáme do drožiek a za rytmu konských kopýt prichádzame po prašných cestách medzi kukuričnými políčkami k ďalším pagodám.

Mimalaung Kyaung, Pahtothamya, Shinbinthalyaung, všetky tieto svätostánky dokazovali, že postavenie pagody bol v budhistickom svete ten najvýznamnejší čin, aký môže veriaci v živote uskutočniť. Na druhej strane, za každou stavbou sa ukrýval ľudský príbeh, ktorý bol i o zrade, nenávisti a túžbe po moci. Zablúdili sme do interiérov a prešli sme katakombami tmavých, temer vertikálnych chodieb, aby sme vystúpali na vyššie poschodia a rozhliadli sa z výšky po celom úžasnom okolí.

Prezreli sme si kláštorný komplex Sulamani i svätyňu Dhammayangyi Temple, ktorá mala byť najväčšou v Bagane. Panovník Narathu mal na to aj svoj dôvod. Stavba pagody mala byť zadosťučinením pre jeho zločin - vraždu otca, kvôli trónu a tak si potreboval riadne vylepšiť karmu. Podľa zvykov mladý panovník prehlásil po smrti otca jeho manželku, dcéru indického vládcu Pateikkaya, za svoju vlastnú. Narathu bol však obzvlášť nespokojný s hinduistickými obradmi svojej novej ženy a tak ju zabil tiež. Pomstychtivý otec zaslal z Indie do Barmy v prezlečení ôsmych dôstojníkov, ktorý mečom zavraždili Narathua a potom, ako bolo vopred dohodnuté sa pozabíjali navzájom, aby zabránili akejkoľvek ďalšej pomste. Win nám porozprával, že odvtedy sa v pagode po zotmení stále ozývajú hlasy mŕtvych.

Shwesandaw pagoda, postavená na počesť Anawrathovho víťazstva v Thatone v roku 1057, ma upútala 18 metrovým ležiacim Budhom, ktorý bol vtesnaný do priestoru iba o málo väčšieho ako bol on sám. Podľa orientácie budhovej hlavy na juh vieme, že tento Budha nie je mŕtvy ale spiaci.

Thatbyinnyu Temple alebo chrám poznania je vysoký úctyhodných 61 metrov a je najvyššou baganskou pagodou. Pri jeho stavbe odkladali každú desaťtisícu tehlu bokom a postavili z nej vedľa takú menšiu "iba" 15 metrov vysokú pagodku Tally. Mohutný chrám má niekoľko podlaží. Prvé 2 slúžili pre mníchov, na treťom boli uložené sväté obrazy, štvrté bolo vyčlenené pre knižnicu. Celkom navrchu stála stupa, na ktorej boli zavesené sväté relikvie.

Potom nás koník previezol chvíľu dlhšie k rieke Iravadi, kde na brehu stojí Bupaya pagoda s najstaršou stupou v Bagane.

Slnko ukrajovalo poslednú hodinu z dňa, keď sme definitívne opustili naše drožky pri pagode Gawdawpalin, aby sme opäť pozorovali mystickú premenu dňa na noc pri západe slnka nad Baganom. Na pagodu sa okrem nás pachtivo štverali aj húfy japonských turistov a tak atmosféra nebola zďaleka taká komorná ako predošlý deň na Mingalazedi. Gawdawpalin bol v roku 1975 priamo v epicentre zemetrasenia a tak následkom neho sa zrútil z výšky 60 metrov celý vrchol stupy dole na zem, pričom poškodil aj spodné podlažia. Pagodu zrekonštruovali ale starý vrchol ostal ležať dole ako memento silného zemetrasenia.

Touto impresívnou pagodou v barmskom štýle sme zakončili naše 2-dňové putovanie po Bagane. Samozrejme, že sme mali zo všetkých letopočtov, názvov a stavebných štýlov riadny chaos, boli sme zaplavení množstvom informácií, ale to vôbec nebolo podstatné. Mali sme príležitosť túlať sa po miestach, ktoré boli 250 rokov stredom vesmíru pre významnú časť okolitého územia, určovali jeho kultúrnu a duchovnú úroveň, ovplyvňovali životy miestnych ľudí a písali barmské dejiny. Nebolo dôležité, na ktorej pagode sme boli a ktorú sme vynechali. Podstatné bolo, že sme vnikli do atmosféry tejto neskutočnej a historicky jedinečnej lokality, odosobnili sme sa od všetkého, čo s Baganom nesúvisí a nechali sa unášať svojimi pocitmi a fantáziou, ktorú v nás vyvolávali všetky okolité monumenty. Každý deň strávený v tomto meste mal pre mňa hodnotu aspoň jedného mesiaca stráveného kdekoľvek inde. Buď velebený starý Bagan, buď velebený ľud, ktorí dokázal takéto niečo vytvoriť.

Pred nami bol posledný večer v Bagane a tak Jožo navrhol zájsť do lepšej reštaurácie, ktorá bola na útese nad riekou Iravádi. Stolovali sme pod holým nebom za veľkým stolom, v pozadí nám hrala barmská ľudová kapela. Okolo nás bolo intímne záhradné osvetlenie, moje bosé nohy sa dotýkali nádherne vykoseného hustého trávnika a celý personál sa vzorne staral iba o našu skupinu.

Po večeri sme sa vrátili vo väčšej skupine na kultúrny festival, ktorý stále pokračoval neďaleko hotela. Hneď sa nás ujal opitý domáci, starý známy z predošlého večera, ktorý si ma napriek svojmu promile dobre pamätal. Priviedol nás všetkých pred pódium, aby sme lepšie mohli sledovať hlavný dej. Na javisku sa diali jačavé, agresíne a stupídne nezmysly, aspoň z môjho pohľadu. Stovky zahľadených domorodcov muselo mať na predstavenie úplne opačný názor, keď to dokázali sledovať 2 noci po sebe. Po krátkom občerstvení sme sa pobrali vyúdení od dymiaceho ohniska na hotel. Predstavenie v noci opäť gradovalo a celá tá príšernosť skončila krátko po našom budíčku. Bol som dosť unavený a tak mi ušla pointa.