Z Rangúnu cez Bago k Zlatému balvanu Kyaiktyo

Ráno opúšťame Rangún a zároveň posledné kilometre ako-tak kvalitných ciest. Mierime s našim autobusom, Winom, vodičom a Smerovkou smerom na severovýchod k magickému Zlatému balvanu, významnému pútnickému miestu budhistov, ktoré sa nachádza v Monskom štáte. Na ceste nie je veľká premávka, veď v Barme na jedno auto pripadá vyše 100 obyvateľov. Okolitá krajina má rovinatý charakter. Zastavujeme sa pri ceste, pri stánkoch so špecifickým tovarom. Okrem keramiky tu ponúkali pálenku so zaliatymi obrovskými škorpiónmi a gigantickými stonožkami. Nedá nám to a tak koštujeme škorpiónovicu i stonožkovicu. Chuť za veľa nestojí, ale atrakcia je to mimoriadna. Zopár ľudí neodolalo prostému marketingu a kúpili si tieto zaliate zvieratká, kto vie, možno sa zídu v nejakej ťažkej chvíli.

Ďalšiu zastávku robíme v meste Bago, ktoré má už úplne iný charakter ako barmská metropola. Posúvame sa ešte o pár desiatok rokov dozadu, akoby sme sa ocitli v meste z päťdesiatych rokov. Najprv sa zastavujeme pri ďalšom ležiacom-spiacom Budhovi Shwethalyaung. Tento Budha bol dlhý "iba" 55 a vysoký 16 metrov, mal výraznejšiu tvár ako ten v Rangúne ale celkový efekt bol porovnateľný. Tento v Bago má ale historické korene, ktoré siahajú až do roku 994, keď ho vybudovali zásluhou kráľa Migadippu I. Bago počas ďalších storočí prežívalo svoje vzostupy aj pády. V 14.storočí sa stalo hlavným mestom krajiny a začala sa zlatá éra Baga. Potom bolo niekoľko krát spustošené a spiaci Budha sa jednoducho stratil. V 19. storočí objavili Angličania jeho pozostatky v džungli obrastené vegetáciou. V roku 1906 ho vykopali, preniesli a vyčistili a v roku 1948 bol podstatne zrenovovaný, pozlátený a vymaľovaný až do dnešnej podoby.

Krátko sa zastavujeme aj pri najväčšej pamiatke v meste a zároveň najvyššej pagode v celej Barme. Pagoda Shwemawdaw (Shwe znamená zlato, preto sa vyskytuje temer v každom názve) je vysoká 114 m a je viditeľná už z diaľky 10 km. V preklade je to Pagoda veľkého zlatého Boha. Okolie pagody má podobný charakter ako Shwedagon v Rangúne. Pred pagodou bolo živo, stánky s tovarom a okolo v pohybe domorodci peši, na bicykloch alebo motorkách. Peknú bodku našej návštevy Baga dal obed v čínskej reštaurácii neďaleko pagody.

Poobede prechádzame autobusom niekoľko kontrolných stanovíšť, opúšťame provinciu Bago a prekračujeme hranicu Monského štátu. Rovinatý kraj sa začína vlniť a po 2 hodinách jazdy zastavujeme v rázovitej dedinke, kde nás čakal horský pick-up. Dedinka je nádherná ani z dokumentárneho filmu. 2 ulice bambusových chatrčí postavených na koloch na hlinenom podklade. Okolo nás voľne pobehovali psy, prasatá, dobytok a deti. Deti mali na hlavách košíky s banánmi a stále po nás pokrikovali po anglicky : "Banana is good, banana is good!" No nekúp si ich!

Všetci okrem šoféra a Smerovky, ktorí ostávajú pri autobuse, prestupujeme aj s menšou batožinou a vecami na prespanie, na úložný priestor pick-upu. K autu pristavili taký improvizovaný rebrík, niečo na spôsob schodov k lietadlu, aby sa nám ľahšie nastupovalo na korbu. Ako som stúpal hore, celá konštrukcia schodov sa kývala zo strany na stranu. Keď sme sa usadili na zbitých doskách aj s batožinu, šofér zaradil "dvojku a plný plyn", začala sa spanilá jazda do vrchu. Cesta je kľukatá a stúpa strmo hore. Náš autobus by to nevyšiel. Keďže je nás hore veľa, každý sedíme len tak na pol zadku. Všetci sa držíme rukami nohami čoho sa dá, v zákrutách sa spoločne celá masa nakláňame zo strany na stranu v zmysle zákona o zotrvačnosti. Spolucestovateľ Miro z Banskej Bystrice nazval túto cestu - krkaháje.

Po polhodine prichádzame konečne do horskej dedinky a prestupujeme ďalej na vlastné nohy. Opäť nám pristavujú labilné schody pre zostup z korby. Dole už čakajú deti s prázdnymi košmi a núkajú nám svoje nosičské služby. K Zlatému balvanu je to 350 výškových metrov a 45 minút pešej chôdze kľukatou a ešte strmšou asfaltkou. Dospelí domorodci nám dokonca ponúkajú full service, čiže vynesenie celého človeka na bambusových nosidlách s chatrne pripevneným kreslom až hore. Predstava nechať sa vyniesť ako kráľ bola lákavá, ale pri pohľade na vychudnutých nosičov sa táto kráľovská predstava zmenila na pocit strachu o vlastnú bezpečnosť. Nikto z nás tento exkluzívny servis nevyužil, ale domorodcov to neodradilo, stúpali spolu s nami s prázdnymi nosidlami k balvanu. Čo keby predsa len náhodou niekto z nás dostal krízu? Domorodci s nosidlami aj deti s prázdnymi košmi boli vždy poruke.